Prejsť na obsah
Verejnosť

Vysokým školám robia eurofondy problémy už od začiatku. Z predchádzajúceho programovacieho obdobia si nesú ťarchu v podobe korekcií. Nepomohli im ich vyriešiť ani súdy. Vracať musia aj milióny eur.
Slovenská technická univerzita sa v svetových rebríčkoch pravidelne umiestňuje ako najúspešnejšia slovenská univerzita. Má kvalitný výskum, preto, ako vysvetľuje rektor univerzity Robert Redhammer, ju aj prekvapilo, že jej výskumný projekt financovanie nedostal. Pre TREND porozprával o tom, ako sa eurofondy pre vysoké školy rozdeľujú a ako to vníma vysokoškolská obec.


Odkedy vnímate problémy s eurofondmi?
Od začiatku. Všade, kde je veľa peňazí, je to zložité. Už odkedy sa dali čerpať prvé eurofondy, bolo tam strašne veľa administratívnych nezmyslov a ťažkostí. Napriek tomu sa nám podarilo čerpať eurofondy v prvom programovacom období. Vyčíta sa univerzitám, že za prvé eurofondy nerobili žiadny výskum, ale iba si postavili nové budovy. Pred 20 rokmi nám vypadávali okná, v laboratóriách sme sedeli v kabátoch, budovy boli absolútne nevyhovujúce. Nemôžete robiť medzinárodný výskum, keď máte miliónový prístroj a vedľa neho kýbeľ, do ktorého kvapká zo stropu. To je absurdné. Tie skryté „dlžoby“ na budovách vysokých škôl, na laboratóriách doteraz nie sú odstránené a potom sa čudujeme, že mladí ľudia idú radšej študovať do zahraničia. Takže áno, použili sme ich na laboratóriá, prístroje, na ľudí, ktorí na nich pracovali. Na dotiahnutie týchto dier sme chceli využiť prostriedky z tohto programovacieho obdobia.

Takže aj z poslednej výzvy na dlhodobý strategický výskum, ktorú pred pár dňami exminister školstva Peter Plavčan zrušil, ste plánovali dorobiť laboratóriá?
Je to zložitejšie, ale áno, čiastočne aj dorobiť. Treba povedať , že eurofondy sú určené na odstraňovanie regionálnych disparít v európskych regiónoch. U nás je takouto disparitou nedostatočné vybavenie laboratórií a vedeckých inštitúcií a podmienky na vedu. A ak sú vyčlenené eurofondy na podporu výskumu, dobudovanie výskumných kapacít, na inovácie, tak by sa mali na tieto ciele aj použiť.


Počítali ste s peniazmi z eurofondov aj na nejaký konkrétny výskum?


Každá škola mala pripravený projekt s konkrétnym výskumom, ktorý nadväzoval na budovanú infraštruktúru. Už to nemala byť investícia len do „železa“, ako sú prístroje a budovy. Malo sa investovať do kapacít, to znamená do nových ľudí.


Aký projekt podala STU v poslednej výzve?
Naša fakulta v Trnave mala pripravený projekt spolu s trinástimi partnermi, netvrdím, že bol najlepší a musí byť financovaný, ale určite bol kvalitný. Mali sme len jeden projekt.

Koľko peňazí ste žiadali?
Štyridsať miliónov bol strop, takže my sme žiadali asi 38 miliónov eur. Nepamätám si detaily, nepripravoval som ten projekt osobne. Ale dovolím si tvrdiť, že v Trnave bol vybudovaný najmodernejší výskumný areál na Slovensku, v ktorom pracuje a študuje cez 3 000 ľudí.

A STU ho chcela teraz dobudovať?
Áno. Ale chceli sme peniaze nasmerovať najmä do toho, čo potrebuje strojárstvo na Slovensku, hlavne v oblasti obrábania materiálov. Takýchto konkrétnych projektov bolo na Slovensku niekoľko a ani jeden z nich nebol schválený. Všetky boli zamietnuté. Celá stratégia výskumu na Slovensku vychádza z dokumentu RIS3 Inteligentná špecializácia, stojí na 4 okruhoch: podporiť inovačnú schopnosť v slovenských podnikoch, ktoré dodávajú veľkým nadnárodným koncernom, posilniť excelentný výskum relevantný pre potreby Slovenska, podporiť start-upy a kreativitu a potom podporiť reformy v školstve, pretože ak školy nebudú schopné reagovať na potreby priemyslu, tak hospodárstvo nebude môcť napredovať, lebo nebude mať kvalifikovaných ľudí. A zrazu sme mali vo výsledku výzvy súbor projektov, ktoré nenapĺňajú ani dlhodobý výskum, ani stratégiu. Výsledok nenadväzuje na kapacity, ktoré sa tu vybudovali, čo je vážny problém.

O ktorých projektoch hovoríme?
Tie, ktoré z hľadiska vyhodnotenia mali byť financované. Prišli zrazu informácie od zdesených rektorov, že dostali vyrozumenie, že im zamietli projekt, strhli im body alebo niečo nesplnili. A zrazu zistíte, že zo siedmich vysokých škôl a akadémie vied, ktoré budujú infraštruktúru, majú výsledky a sú to jediné školy zo Slovenska, ktoré majú vo svetových databázach v zahraničí viditeľné výsledky, a ani jeden ich projekt nemá šancu prejsť. Oznámili sme to ministrovi P. Plavčanovi, ten to akceptoval a sľúbil previerku. Chceli sme, aby sa zopakoval proces hodnotenia úplne nanovo.

Narážate na hodnotiteľov?
Na to by mala dať odpoveď kontrola. Otázka je, či bude čisto formálna, alebo či pôjdu aj po podstate veci. Ale ja to nevnímam ako zlyhanie jednotlivých hodnotiteľov, skôr ako systémovú chybu. Zlyhalo podľa nás širšie vnímanie pojmu konflikt záujmov. A podstatné bolo aj to, že tí hodnotitelia hodnotili iba jednotlivé projekty, ale nie súbor. Jeden mohol byť prísnejší, druhý benevolentnejší. Je to problém porovnateľnosti hodnotení. A ak náhodou niekto organizoval hodnotiteľov, tak to tiež mohlo ovplyvniť výsledky.

Vy ste sedeli v monitorovacom výbore. Nemali ste dosah na hodnotenie?
V monitorovacom výbore sa schvaľujú len kritériá, nie procesy. Monitorovací výbor funguje tak, že je tam asi 70 ľudí a väčšina z nich nikdy výskum nerobila. Za vysoké školy sú tam možno dvaja ľudia, za Slovenskú akadémiu vied ďalší dvaja. Máte možnosť presvedčiť ostatných, aby sa materiál neschválil, dať pozmeňovací návrh alebo hlasovať zaň. Keďže však všetko meškalo a hrozilo, že v prípade neschválenia napríklad na poslednom monitorovacom výbore celý operačný program padne, tak sme to podporili. Je v našom záujme, aby tie dokumenty boli schválené, aj keď nie sú ideálne. Ale vyhovárať sa na monitorovací výbor, že vy ste tam boli a nezachránili ste to, je úplne nekorektné.

Povedzme, že táto výzva je zrušená a budete mať možnosť uchádzať sa o eurofondy opäť.Takúto možnosť sme nemali v prvej výzve, ktorá bola vypísaná pre priemyselné výskumno-vývojové centrá. Respektíve, nemohli sme sa prihlásiť individuálne. Prihlásili sme sa ako partner niektorých nie úplne kóšer firiem. Prečo? Toto bola práve výzva, ktorá bola orientovaná pre žiadateľa z podnikateľskej sféry, čo nám absolútne nevyhovuje. Nie sme nadšení z toho, aby sa výskum financoval tak, že žiadateľom môže byť výlučne podnik. To je absurdné. Ale museli sme to strpieť. Ibaže ani ony sa nemohli prihlásiť samy, lebo by ich projekty neboli schválené. Každý jeden podnikateľ hľadal na svoju ideu partnera, o ktorom vie, že mu dokáže priniesť hodnotu. A preto išli na univerzity. Tu je celá kompetencia posunutá na fakulty, ktoré vedia lepšie posúdiť, či dokážu vyskúmať to, o čo sa žiada. Univerzita však nemá šancu preverovať všetky súvislosti podnikateľov z minulosti. Nemáme na to ani kapacitu.

Takže si nepreverujete ani to, či má tá firma dvoch zamestnancov a minimálny obrat?
Je vo výzve dovolené, aby o peniaze žiadali aj nové podniky. S tým neviete veľa urobiť. Je to oprávnený žiadateľ.

Chápem, čo získa firma, keď osloví univerzitu. Ale aký je profit univerzity, ktorá ide do projektu s takouto firmou?
Fakulta aj ľudia, ktorí v nej pracujú, musia z niečoho žiť. Pracovisko sa rozvíja, keď má výskumný projekt, má financie na mzdy a doktorandov, materiál, prístroje. Ak nemáte projekty, musíte prepúšťať. A potom to vrátiť naspäť trvá roky a neraz je to úplne nemožné.

Takže idete do projektov s možno nie úplne kóšer firmami primárne preto, aby ste mali prostriedky na mzdy?
Ideme do spolupráce s firmami, aby sme mali na platy, štipendiá a na to, čo k práci treba. Samozrejme, veď my máme tak obmedzené dotačné zdroje, že sme nútení hľadať iné. Napríklad STU má ročný rozpočet 100 miliónov eur, z toho máme dotáciu 60 miliónov, všetko ostatné zbierame z iných zdrojov – z projektov, zo zákaziek z priemyslu mimo štrukturálnych fondov.

Takže aj z tohto dôvodu vás rozčarovalo, že sa peniaze rozdelili a jedna výzva išla primárne do podnikateľského prostredia?
To bolo naše prvé sklamanie. Moja predstava vyplýva z názvu výzvy Podnikateľské výskumno-vývojové centrá - zabehnutá firma, ktorá sa zaoberá vývojovými inovačnými činnosťami, a také na Slovensku sú, požiada o grant, aby posilnila vývojovú základňu. Aby si vybudovala výskumno-vývojové centrum, ktoré bude fungovať ďalších dvadsať až tridsať rokov a tak bude schopné zásadnejšie inovovať. Toto chápem. Ale 180 miliónov eur v rezorte ministerstva školstva, a vlastne nakoniec to zvýšili na 300 miliónov eur, rozfrckať na množstvo sedemmiliónových projektíkov, si myslím, že nie je šťastné riešenie. Nie sme proti tomu, aby sa aj v súkromných podnikoch robil výskum, to treba tiež. Ale pripomínam, že ministerstvo hospodárstva má tiež vyše miliardu eur z eurofondov určenú na inovácie, na rozvoj podnikov a tam vysoké školy nemôžu byť partnermi. Ministerstvo školstva má dať z celého balíka eurofondov 2,2 miliardy na výskum 40 percent. A my sme predpokladali, že gro pôjde na inštitúcie, ktoré robia výskum.

Keď ste vedeli, o aké projektíky ide, nemali ste na vysokých školách zaujať principiálny postoj a povedať, tak my s takouto firmičkou nejdeme do spolupráce, aj keď by nám to prinieslo pár stotisíc eur na platy?
Zo zákona je na akademickej pôde akademická sloboda, nemôžete nikomu brániť robiť výskum. Nemôžete nikomu brániť uchádzať sa o zdroje. Musíme ale dávať pozor, aby nebol porušený zákon, a tu z našej strany žiaden zákon porušený nebol. Ale áno, ukazuje sa, že univerzity nemali ísť do všetkých týchto projektov. My sme aj niektoré odmietli. Ale asi nie dostatočne. Zrejme preto, že je to proti celkovej logike spolupráce. Robíme a určite ešte aj budeme robiť dovnútra univerzít určitú reflexiu toho, čo sa stalo. Ale ubezpečujem, že tie časti projektov, ktoré univerzity ponúkli do projektov, sú kvalitné. Za ostatnú časť projektov školy ručiť nemôžu.

Nehovorím o porušovaní zákona, ale o principiálnych postojoch.
Vysoké školy sú roky kritizované, že nespolupracujú s priemyslom. A teraz príde niekto z priemyslu a my mu povieme nie? Síce to, čo od nás chcete robíme a potrebujeme, aj peniaze, ale nejdeme do vášho projektu? Lebo možno ste mali nejakú kauzu predtým? Problém je, že to nemalo byť nastavené spôsobom, že primárnym prijímateľom sú firmy a vysoké školy iba ako partner projektu. Ale naopak. Lepšie je ponúknuť peniaze univerzite za podmienky, že tam bude odberateľ. Teraz je to tak, že podnikateľ má právo žiadať peniaze na výskum od štátu, ale ten výskum potom odoberie od vysokej školy a za zlomok ceny.

Keď ste partnerom projektu, ktorý predloží nejaká firma, viete, ako tento projekt nakoniec skončí, či nie je napríklad založený iba do zásuvky?
Ak pomáhate s inováciou, podnik má z toho tržby. Čiže podporovať inovácie z verejných zdrojov je delikátne, lebo tým do istej miery predurčujete víťaza trhovej súťaže. Preto je aj percento podpory inovácií menšie. Pri výskume je to iné, je naň povolený skoro stopercentný príspevok. Pre podniky je preto výhodné tlačiť sa do výskumu. Ale to nie je celkom v poriadku. Keď robíte výskum, výsledkom nie je produkt, ale nový vedecký poznatok, ktorý musí byť sprístupnený verejnosti, teda vedecká publikácia. Firma ho môže ďalej použiť, ale aj tak ho musí zverejniť, publikovať. Zvlášť, ak je financovaný z verejných zdrojov. Hoci možno nie všetko, k čomu dospeje. Pre univerzity je participácia na výskume dôležitá aj z iného dôvodu. Dôležité je, že sa ho zúčastňujú mladí ľudia, študenti, ktorí pri tom získajú veľmi cenné profesionálne skúsenosti.

Keď sa skončia eurofondy, z čoho budete financovať výskum?
Uvedomujeme si to a máme z toho hrôzu. Ale nie paniku. Potrebujeme na Slovensku, aby bol výskum viac financovaný z národných zdrojov a my ako školy sa snažíme vypracovať infraštruktúru a naučiť ľudí podávať projekty a získavať iné zdroje, ako sú štrukturálne fondy.

Súčasné problémy s eurofondmi nie sú jediné, ktoré vysoké školy s eurofondmi majú. Pred časom sa zverejnilo, že štát žiada od škôl vrátenie peňazí z eurofondov, ktoré nám Brusel nepreplatí. Ide o takzvané korekcie a štát tvrdí, že školy musia peniaze vrátiť, lebo ony pochybili. Ako sa to vyvíja?
Je pravda, že boli školám uvalené korekcie. Niektoré sa zdajú dosť iracionálne, ale nechcem to hodnotiť. Naša univerzita je na tom celkom dobre, máme relatívne malú korekciu. Ale sú školy, ktoré majú veľkú a pokiaľ by ich mali zaplatiť, môže to znamenať aj kolaps. Zatiaľ sa školy bránili právne, dávali to na súdy. Tie však rozhodli veľmi zvláštne.

Čo to znamená?
Súd rozhodol, že o tom nemá rozhodnúť. Išlo o správne konanie, ale keďže to vraj nebolo správne konanie, tak sa k tomu správny súd odmietol vyjadriť. Nie je to vyriešené. Neviem, čo bude nasledovať, hľadajú sa možnosti.

Dokedy sú lehoty na vrátenie peňazí?
Je to nejasné. Prezident Slovenskej rektorskej konferencie bol aj u ministra a premiéra, ale momentálne sa mi zdá, že je to v latentnom stave.

[etrend.sk 22/08/2017]
Autor: Katarína Ragáčová
Link: https://www.etrend.sk/ekonomika/redhammer-do-spoluprace-s-firmami-sme-isli-aby-sme-mali-na-platy.html