Prejsť na obsah
Verejnosť

Rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer
V mladosti mu učarovala fyzika a dnes stojí na čele najstaršej a najväčšej technickej univerzity u nás. O tom, ako udržať mladých talentovaných vedcov na Slovensku, prečo je ,,učiteľovanie" čoraz ťažšie a ako dostal svoju alma mater do záujmu európskych programov. Robert Redhammer.

Máte rád matematiku?
Samozrejme. Na mňa však v siedmej triede základnej školy zapôsobila najmä fyzika.

Čím to bolo?
Myslím, že pani učiteľkou Masnou, našou fyzikárkou. Na každej hodine nám ukázala nejaký konkrétny experiment, pamätám sa, ako nám demonštrovala spojené nádoby, vákuum, atmosférický tlak. Alebo sme robili pokusy s rozkladom svetla na hranole, hralo to všetkými farbami a odvtedy bola fyzika moja favoritka. Alebo keď nám na tabuľu kreslila a písala farebnými kriedami - jednou farbou názov veličiny a značku, potom inou farbou názov jednotky a značku a tak ďalej. Vyzeralo to perfektne a keď sme brali ďalšiu veličinu, zase to bolo rovnakými farbami podľa významu toho, čo písala. Malo to veľmi didaktický charakter.
Väčšinu detí a mladých ľudí však matematika a celkovo prírodné vedy veľmi nebavia. Prečo?

Zásadný vzťah mladých ľudí k daným predmetom a následne k profesii v týchto oblastiach sa formuje na základnej škole, najmä na druhom stupni. No a keď sa tam stane, že z matematiky ako z najpopulárnejšieho predmetu je zrazu predmet najhorší, potom neskôr s tým už nič neurobíte. Takže kvalita, rozsah a spôsob výučby na druhom stupni sú kritické a práve to nám, neviem prečo, nejako zlyháva.

Asi sa však zhodneme na tom, že matematika je dôležitá, aj keď sa to mnohým nepáči.
Matematika je o spôsobe rozmýšľania, je to zovšeobecnený jazyk súvislostí, takže kto v nej nájde záľubu, vie potom pracovať s abstraktnými vecami, vie, ako tie súvislosti spolu pasujú. Je to jazyk, ktorý umožňuje používať všeobecné zákonitosti veľmi pragmaticky. Ak viem z určitej komplikovanej reality vytiahnuť podstatné veci, ktoré spolu súvisia, a viem nasadiť matematické postupy, potom viem aj predikovať, čo sa stane, čo bude výsledkom.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že sa dnes zmenilo zadanie pre učiteľa - že byť dobrým učiteľom sa stáva jedným z najťažších povolaní. Prečo?
Je to pravda, dnes majú deti veľa rôznych podnetov. Vďaka technológiám majú prístup k obrovskému množstvu informácií. Vedia si veľmi rýchlo zistiť a overiť fakty, neraz skôr, než učiteľ dokončí výklad, a hneď ho aj konfrontujú. Učia sa ináč, ako sme sa učili my. A primať ich k tomu, aby sa naučili, koľko je dva krát dva a nebodaj sedem krát osem, začína byť oveľa náročnejšie, keďže sú všade kalkulačky a iné technické pomôcky.

Nie je to však paradox, že hoci technológie sú v ich svete určujúce, nesnažia sa pochopiť, ako fungujú?
Presne. Otázka znie ešte aj inak. Čo ak mi tá elektronická ,,hračka" hovorí niečo, čo nie je pravda, čo je pre mňa nevýhodné, alebo dokonca nebezpečné. To je asi tak, ako keď vám príde e-mail: vyhrali ste sto miliónov eur, pošlite nám vaše osobné údaje. Musím vedieť rozlíšiť, či tá informácia, ktorú dostávam z nových technológií, je pravdivá. A teraz je otázka, kto je tá autorita, ktorá vám pomôže rozhodnúť sa. Som presvedčený, že mladí ľudia musia získať určité množstvo vedomostí, podstatných faktov od autority, ako je napríklad škola, na základe ktorých si vedia vyhodnotiť, či situácia pred nimi je reálna alebo sa ich snaží niekto dobehnúť.

Prečo si teda tak málo mladých ľudí vyberá štúdium, ktoré si matematiku a tento spôsob myslenia vyžadujú?
Podľa našich zistení je to o rozsahu výučby matematiky na druhom stupni základných škôl a na stredných školách. A tiež o spôsobe výučby, ktorý je podľa mňa postavený skôr pre intelektuálnu špičku, pre tých možno desať - pätnásť percent najnadanejších. Je postavený tak, aby dieťa samo prišlo na riešenie nejakého rébusu. To je síce pekné a určite to treba, najmä pre nadaných žiakov. Ale to, čo primárne potrebujeme od detí na prvom - druhom stupni, sú zručnosti, ktoré treba získať a vedieť používať automaticky.

Ktoré napríklad?
Napríklad spakruky vedieť sčítavať či porovnať zlomky. Dnes zisťujeme, že priveľa maturantov, keďže sa z matematiky nematuruje povinne, nedokáže vyriešiť ani trojčlenku, čo je úplne základná priama alebo nepriama úmera. A vo väčšine zamestnaní či životných situácií potrebujem porovnať, čo sa stane, ak mám niečoho viac alebo menej. Ako sa to odzrkadlí v konkrétnej situácii. No a keď majú deti problémy vyriešiť aj takéto relatívne jednoduché veci, čo potom, keď príde na niečo zložitejšie? A tie zložitejšie veci určite prídu.

Ako sa vám darí na STU tých dobrých pedagógov prilákať a udržať?
Musím povedať, že je u nás veľa dobrých učiteľov, čerpáme z historickej skúsenosti, zo školy, ktorá tu bola a rokmi sa rozvíjala. Gro učiteľov naozaj pozná predchodcov. Nás učil napríklad profesor, ktorý rozprával, ako, keď ešte on študoval, študenti spolu s profesorom chodili do podnikov a riešili tam priam neskutočné technické lahôdky. Takže ,,škola" sťaby pochodeň v konkrétnych odboroch sa prenáša na ďalšie generácie učiteľov. No dnes je náročné presvedčiť mladých ľudí, aby zostali na škole učiť. Ani nie tesne po škole, ale potom, keď si zakladajú rodiny, ktoré potrebujú finančne zabezpečiť. Najmä v odboroch, kde sú ponuky práce mimo univerzity násobne lukratívnejšie, tam je to veľká výzva.

STU oslavuje osemdesiat rokov, aký je to pocit stáť na čele takého kolosu?
Hovorí sa, že univerzity do päťdesiatky sú mladé, takže osemdesiatka je pre univerzitu dospievanie, najmä ak to porovnáme s univerzitami typu Bologna či Oxford s niekoľkostoročnou tradíciou. Lenže to, čo bolo pred 80 alebo 800 rokmi, nemá na dnešné reálne fungovanie veľký dosah. Rozhodujúca je súčasnosť a možno dvadsať - tridsať posledných rokov. A na Slovensku pred takmer tridsiatimi rokmi boli zmeny zásadné.

Slovenské vysoké školstvo, teda predovšetkým to technické, bolo svojho času inšpiráciou pre celú Európu. No bolo to ešte za habsburskej monarchie. Kde teda nastala chyba, že sa naše univerzity zriedka dostávajú do medzinárodných rebríčkov?
To, že má slovenské školstvo nejaké problémy, je skôr o organizácii rezortu. Som presvedčený, že učitelia odvádzajú naozaj dobrú prácu a výsledky sú porovnateľné so zahraničnými univerzitami, ak nie lepšie. Samozrejme, záleží na tom, aké odbory, akých učiteľov a s kým porovnávame. Vidieť to najmä v tomto období, keď sa uzatvárajú diplomové práce a vyhodnocujú medzinárodné súťaže, kde naši študenti vyhrávajú často prvé miesta. Z mnohých študentských prác vznikajú startupy a začínajú sa rozvíjať nové firmy, ktoré sú aktívne v hospodárstve, ponúkajú služby, produkty a majú tržby, neraz z celého sveta. Takže je vidieť, že kvalita tu je, sú tu veľmi nadaní mladí ľudia, ktorí idú za svojím cieľom. V princípe, keď si zoberiete firmy, ktoré pôsobia na Slovensku a sú úspešné, všetky majú na čele ľudí, ktorí sú absolventmi vysokých škôl na Slovensku. Pričom veľká časť sú absolventi technických univerzít na čele s STU. Myslím si, že keby naše vysoké školy nevzdelávali kvalitne, Slovensko by nemohlo byť jednou z najúspešnejších ekonomík v Európe.

Otázkou je, či budeme mať dostatok takýchto šikovných ľudí aj o desať - pätnásť rokov. Hovorí sa o tom, že veľká časť šikovných študentov odchádza do zahraničia.
Absolventov podľa mojich odhadov neodchádza do zahraničia veľa, je to pod desať percent. Väčšina z nich začína pracovať doma a potom sa prostredníctvom nadnárodných koncernov dostanú do zahraničia. To je skôr úspech. Horšie je to s mladými ľuďmi, ktorí sa rozhodnú odísť na celé štúdium do zahraničia, pretože za tých spravidla päť rokov si tam vybudujú osobné vzťahy a väzby. A väčšinou ich v zahraničí aj zamestnajú a už sa nevrátia naspäť. To je pre Slovensko veľká strata. Týchto ľudí je oveľa viac a ich počet rýchlo rastie. Je to systémový problém.

Ako sa to dá zvrátiť?
Samozrejme, nemôžeme ľuďom zakazovať cestovať, sloboda je veľmi dôležitá. To, čo musíme urobiť, je ponúknuť mladým ľuďom kvalitné vzdelávanie na Slovensku. Mnohé školy ho aj ponúkajú. Druhá vec je, že zahraničné školy často využívajú veľmi silný marketing, vedia veľmi šťavnato zabaliť svoj produkt, hoci to ešte stále nemusí znamenať, že je aj naozaj lepší. Využívajú profesionálne firmy, oni sami sú vysoko profesionálni. Takže musíme jasnejšie a zreteľnejšie formulovať výhody, ktoré má štúdium na Slovensku. Podľa mňa každý mladý človek na vysokej škole by mal ísť do zahraničia. Na semester alebo na dva, to je ideálne. My ponúkame nielen študijné pobyty, ale aj stáže ,,praxe", vo firmách v zahraničí. Kto chce urobiť dobrú diplomovku v zahraničí, môže. Možností je dnes veľa. A keď študent dvakrát vycestuje do zahraničia, má skúsenosť z troch škôl, a to je väčšia hodnota, ako keď je síce v zahraničí, ale na jednej škole, a nevie ani porovnať, či je to lepšie alebo horšie ako na Slovensku.

Darí sa aj vám dotiahnuť zahraničných študentov?
Samozrejme, máme niekoľko stoviek takýchto študentov. Ale pamätám si napríklad aj Slovenku, ktorá išla študovať do zahraničia hneď po maturite. Odtiaľ si vybavila Erasmus na jednu našu fakultu a keď zistila rozdiel, požiadala o prestup k nám na Slovensko.

Aký marketing používate vy, aby ste sem mladých nalákali?
Otázka je, či vôbec robíme ,,marketing". Snažíme sa propagovať výhody štúdia u nás: napríklad na štipendiá dávame viac ako tri milióny eur ročne, čo robí máloktorá škola. Rekonštruujeme internáty, v septembri budeme mať možno už štyri pätiny internátov zrekonštruovaných. Samozrejme, študenti môžu ísť od nás na rôzne stáže. No najmä štúdium je nasmerované podľa toho, čo prax potrebuje. Na mnohých študijných programoch vo vyšších ročníkoch dostávajú študenti zadania, ktoré sú súčasťou širšieho projektu pre nejakú firmu alebo pre vedecký výskum. A hoci sami musia niečo urobiť, paradoxne ich to baví. Zároveň získavajú ďalšie skúsenosti. Preto sú žiadaní na trhu práce a preto majú aj najvyššie platy.

Vy sám ste boli iniciátorom vzniku vedeckého parku, na ktorom participuje aj STU. Bola to jedna z vašich priorít?
Myšlienka vedeckých parkov je oveľa staršia ako moje rektorské obdobie. Mali sme šťastie, že niekedy okolo roku 2005 - 2006 ministerstvo školstva veľmi otvorene diskutovalo o tom, akým spôsobom naprogramovať európske peniaze tak, aby čo najviac pomohli Slovensku v segmente výskumu a vývoja. Tlmočili sme situáciu v žalostnom stave infraštruktúry výskumu a ministerstvo nás počúvalo. Aj preto sa ten operačný program podarilo naozaj vyladiť. Ešte predtým sme však museli vyriešiť viaceré problémy.

Aké?
Keď som v roku 1997 dostal na starosť doktorandské štúdium na jednej z najväčších fakúlt na Slovensku, zistil som, že po pár mesiacoch od nástupu už žiadni doktorandi na fakulte neboli. A to preto, lebo z vtedajšieho približne dvojtisícového štipendia v korunách sa nevedeli ani len prestravovať. Laboratóriá boli prázdne a mnohé zariadenia päťdesiatročné, na ktorých žiadnu vedu neurobíte. A keď ste sa náhodou na stretávke priznali, že robíte vedu na univerzite, všetci hovorili: čo ti šibe, prečo nejdeš podnikať ako my. Takže aj spoločenské ocenenie a uznanie vedeckej práce boli úplne suterénne.

Ako sa to riešilo?
Našťastie nám na ministerstve vtedy vyšli v ústrety. Výška štipendia doktorandov sa naviazala na platovú stupnicu, čo ho zásadným spôsobom zvýšilo. Začali sme tiež komunikovať cez médiá, čo robia študenti, doktorandi či pedagógovia. Zásadný zlom prišiel zhruba vtedy, keď sa začali európske podujatia Noc výskumníkov, kde prišli organizátori s myšlienkou prezentovať v stánkoch vedecké experimenty priamo v obchodných centrách. Potom prišli aj štátne programy popularizácie vedy. Tu sa urobil obrovský kus práce.

A čo vybavenie výskumných laboratórií?
S infraštruktúrou to bolo ťažšie, pretože na tú bolo treba dosť veľa peňazí. Laboratóriá pomohol vybaviť až spomínaný operačný program 2007 - 2013. Nehovorím, že všetky laboratóriá, potreba stále je. A podarilo sa dokonca aj opraviť niektoré budovy, takže teraz nám nezateká do laboratórií, šetríme na energiách a úsporu môžeme reinvestovať do ďalšieho rozvoja. No a vďaka lepšiemu vybaveniu a mnohým úspešným projektom máme teraz relatívne lepšie východiskové pozície aj pre prestížne výskumné európske projekty v schéme Horizont 2020. Tento rok som podpisoval už šestnásty takýto projekt našich vedcov. V európskych špičkových konzorciách nás akceptujú aj preto, že máme špičkovú infraštruktúru a vieme s ňou robiť.

Dlhodobo sa hovorí, že slovenské školstvo na všetkých stupňoch roky tápa a je potrebná zásadná reforma. Je ňou najnovšie Učiace sa Slovensko? A nedopláca aj na diskontinuitu, ktorá tu od revolúcie vládne?
Slovensko zažilo veľkú zmenu v systéme pred 28 rokmi. Ďalšia zásadná zmena nastavenia politiky bola formulovaná v takzvanom programe Milénium v roku 1998. Hovorila, že Slovensko potrebuje viac vyššie vzdelaných mladých ľudí. To bol cieľ a tento program sa podarilo naplniť. Na Slovensku je veľmi vysoký počet vysokoškolsky vzdelaných ľudí. To je výborné. Akurát, že to bola politika konca deväťdesiatych rokov. Dnes máme úplne iné problémy a treba urobiť podobnú zásadnú víziu, čo ďalej. Obávam sa, že tieto dokumenty zatiaľ nehovoria o jasnej vízii. Hovoria prakticky o všetkom, na čo si spomeniete, je tam veľa rozumných vecí, ale aj veľa marginálnych. Takže urobiť zásadný zmenový manéver podľa tých dokumentov je veľmi ťažké.

Z vášho pohľadu by tá zmena alebo vízia mala byť aká?
Ale ja nie som ten, kto robí vízie (smiech). V prvom rade potrebujeme vrátiť na základných a stredných školách rovnováhu medzi humanitnými a exaktnými predmetmi. Potrebujeme, aby matematika mala primeranú váhu, rozsah, ale aj spôsob vzdelávania tak, aby keď žiaci prejdú z prvého stupňa na druhý, neznenávideli matematiku, ako je to mnohokrát v súčasnosti. Mnohé základné školy tú poruchu opravili, za čo ich chválim, ale je to len zhruba tretina. Potom treba znovu nastaviť filter medzi základnými a strednými školami. Akoby prestalo fungovať, že sa musím učiť na základnej škole, aby som sa dostal na strednú, lebo všetci sa dostanú. A zo strednej školy na vysokú sa zase všetci dostanú, pretože vysoké školy dostanú viac peňazí, len keď budú mať viac študentov... Ďalej potrebujeme, aby hlavne na vysokých a odborných stredných školách bola reflexia trhu práce. Aby sa zapracovala do financovania. Ak sú potrební programátori, tak jednoducho musia aj tie školy cítiť, že ak budú vzdelávať v programovaní, dostanú viac peňazí. Potom budú sami robiť vnútorné opatrenia tak, aby kapacitu v oblastiach, kde požiadavka trhu práce je, zvýšili. A tiež pomôcť školám, aby takéto proaktívne opatrenia mohli ľahšie zavádzať. Možno treba aj prax, podnikom povedať, že ak vy nebudete priamo participovať na príprave odborníkov, zabudnite na to, že budete mať nových zamestnancov.

Robert Redhammer
Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1988, odbor mikroelektronika. Rok strávil na stáži na Univerzite v Yorku, vo Veľkej Británii, Profesorom v odbore elektronika je od roku 2010. Ako rektor stojí na čele Slovenskej technickej univerzity v Bratislave od roku 2011. Stál za zrodom Univerzitného podnikateľského inkubátora STU, ktorý podporil vznik už viac ako 50 inovatívnych podnikov, za vznikom konceptu Univerzitného vedeckého parku, rozvoja univerzitných areálov a mnohými univerzitnými projektmi.

Slovenská technická univerzita je jediná zo slovenských vysokých škôl, ktorá sa opakovane umiestňuje v prvej päťstovke svetovo najúspešnejších.