Prejsť na obsah
Verejnosť

Miro Frindt, moderátor: „Každý človek skonzumuje v priemere päť gramov plastov týždenne, čo je približne ekvivalent štandardnej kreditnej karty. Ročne je to až dvestopäťdesiat gramov. Odhaľuje to štúdia Svetového fondu na ochranu prírody. Mikroplasty sú častice, ktoré majú priemer do päť milimetrov. Celosvetovo najväčším zdrojom plastov, ktoré ľudia použijú je pitná voda a to z vodovodu aj balená. Vysokú úroveň obsahu plastov vykazujú aj potraviny, ako soľ, mäkkýše, či pivo. No a hosťom Správ a komentárov je Andrea Settey Hajdúchová zo Svetového fondu na ochranu prírody. Dobrý večer, vitajte. No vysvetlime, akým spôsobom vlastne dostávame tie plasty, tie mikročastice do tela, ak hovoríme, že ročne zjeme akoby niekoľko zubných kefiek.“
Andrea Settey Hajdúchová, Svetový fond na ochranu prírody Slovensko: „Tak vlastne toto je štúdia, ktorú Svetový fond na ochranu prírody pripravil v spolupráci s vedcami univerzitnými, ktorí dlhodobo sa venujú výskumu mikroplastov a teda skúmal rôzne spôsoby, ktorými prijímame mikroplasty a kde sa teda tie mikroplasty nachádzajú, alebo vyskytujú a teda výsledok je naozaj ten, že týždenne je to asi päť gramov, čo je teda váha kreditnej karty a za teda približne za mesiac je to teda asi váha zubnej kefky tých dvadsaťjeden gramov, no a tie cesty sú prioritne je to voda, je to pitná, balená voda. Tam ale samozrejme treba brať do úvahy, že sú isté regionálne rozdiely. Trebárs vyplýva tam z tých štúdií, že v prípade takého priemerného Američana je ten príjem tých mikroplastov z vody asi dvojnásobne väčší oproti teda príjmu bežného Európana. No a teda okrem vody, ten druhý zdroj je teda jedlo, to je najmä soľ, morské živočíchy, čo určite neprekvapí, lebo často počujeme o tom, ako je teda s plastami v morskej vode, čiže morské živočíchy, krevety, ustrice a podobne. A teda v našich podmienkach možno sa dá spomenúť, že pivo, alebo teda soľ je takým zdrojom mikroplastov a tou treťou cestou je vzduch. Teda prostredníctvom vdýchnutia a tam je rizikovejší ten vzduch v domácnostiach vlastne v interiéri, pretože tam máme rôzne syntetické tkaniny, rôzne plasty, čiže v exteriéri je tých mikročastíc menej. Ale teda z hľadiska zdravia tam sú zase iné riziká.“
Miro Frindt: „Ste spomínali, že Američania sú na tom horšie. Prečo, z čoho to vyplýva?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Tak určite to súvisí asi aj teda s možnosťami teda s ochranou rôznych podzemných vôd a podobne a teda čo sa týka Slovenska, tak tam sa venujú výskumu mikroplastov poprední vedci z univerzity a zo Slovenskej akadémie vied a skúmajú teda situáciu u nás a my už vieme povedať, že trebárs aj v Dunaji už bolo nájdené isté množstvo mikroplastov.“
Miro Frindt: „Kde vlastne sú korene, alebo nejaké také počiatky tejto krízy s plastovým odpadom?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Tak treba povedať, že vlastne táto štúdia, ktorú teraz zverejňujeme je súčasťou takej kampane, alebo teda vlny viacerých štúdií. My už v marci sme poukázali na to, aké množstvo plastového odpadu končí voľne v prírode a teda, ako to ohrozuje živočíchy, ekosystémy a táto druhá štúdia práve hovorí o tom, že vlastne sa dostávajú tieto plasty voľne pohodené v prírode, tým, že sa rozložia na mikroplasty aj do našich ľudských tiel. Čiže ten zdroj, alebo ten pôvod je naozaj v tom, že veľké množstvo plastov končí voľne v prírode. Je to ročne asi sto miliónov ton plastov, ktoré končí naozaj nie v kontrolovanom zbere, ale vonku. Hlavne v moriach, ale teda aj v pôde a v riekach takisto.“
Miro Frindt: „Veľa sa hovorí o bioplastoch. Myslíte si, že by to mohlo vyriešiť situáciu?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Áno, to je jedna z tých vecí, ktorú teda sa snažíme dosiahnuť, lebo nie je to len to, že zverejníme štúdia, ale snažíme sa primäť vlastne lídrov, aby prijali nejakú globálnu dohodu a riešili tento problém. A takisto ale chceme, aby aj svoje dielo zodpovednosti niesli výrobcovia, ktorí teraz vždy je pre nich, stále je pre nich lacnejšie vyrábať nové plasty, čerstvé a nepracovať s tým recyklovaným materiálom, lebo je drahý a nepracovať ani s bioplastami, čiže je to cesta.“
Miro Frindt: „Pri tých výrobcoch sa ešte pristavíme. Ale chcem sa teraz pristaviť pri bioplastoch. Na linke je profesor Pavol Alexy, odborník na plasty z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity. Dobrý večer, počujeme sa?“
Pavol Alexy, odborník na plasty, Slovenská technická univerzita (telefonát): „Dobrý večer prajem, áno počujeme sa.“
Miro Frindt: „Pán profesor vysvetlime, aký je rozdiel, keď sa rozkladajú obyčajné plasty a potom, aký je rozdiel, v porovnaní s bioplastami?“
Pavol Alexy: „Áno, pokúsim sa to veľmi veľmi zjednodušiť, lebo pokiaľ by sme to mali dopodrobna rozoberať asi by nám táto relácia na to nestačila. Čiže skúsme si povedať, čo sa rozumie pod pojmom obyčajný plast. Zjednodušme to na to, že sú to plasty, ktoré sa nerozkladajú bežne v prírode a sú vyrobené z fosílnych zdrojov, čiže napríklad z ropy. Pojem bioplast už nie je taký jednoznačný, pretože na trhu existujú tri typy bioplastov. Napríklad polyetylén, z ktorého sa robia nákupné tašky sa dá vyrobiť z ropy a dá sa vyrobiť aj napríklad aj zo škrobu a nazvime ho bioplast, ale v prírode sa bude rozkladať presne takisto ako syntetický polyetylén, čiže nijako. Niekoľko stoviek rokov a po rozpade zostanú z neho mikroplasty. To je jeden typ bioplastu. Ďalší typ bioplastu je taký, ktorý je vyrobený z ropy, ale je biorozložiteľný, čiže v prírode sa rozloží, alebo v komposte sa rozloží, avšak plyny, ktoré z neho vznikajú sú vlastne skleníkové plyny, čiže v tomto zase to nie je ten pravý bioplast. A jediný ekologický bioplast je taký, ktorý je vyrobený z obnoviteľných zdrojov a je aj biorozložiteľný a toto je jediné plne ekologické riešenie, ktoré zabezpečí to, že z toho plastu sa stane zase biomasa a vznikajúce plyny nebudú spôsobovať ten skleníkový efekt. Čiže toto veľmi stručne, takéto rozdiely tam môžu byť.“
Miro Frindt: „Pán profesor a prečo sa bioplasty až tak veľmi nevyužívajú? Je to tým, že sú nové, alebo tým, že možno sú náročnejšie a drahšie?“
Pavol Alexy: „No jednu vec už naznačila myslím pani Hajdúchová pred chvíľočkou. Dobrý večer ináč prajem. Jednak sú drahšie a vždy o niečo drahšie budú v každom prípade, to je jedna vec a druhá vec, oni doposiaľ mali isté technické nedostatky, ktoré sa riešia na trhu tým, že k tým bioplastom sa pridávajú klasické syntetické plasty, to znamená, nemali mechanické vlastnosti, boli príliš krehké, čo v dnešnej dobe už je prekonané a začína to byť už len otázka, možno čiastočne peňazí a možno čiastočne aj logistiky, pretože tiež si treba uvedomiť, že ani tie bioplasty by nemali končiť v oceáne, ale mali by sa separovať a likvidovať, napríklad kompostovaním tak, ako syntetické plasty recyklovaním.“
Miro Frindt: „Pán profesor zostaňte nám ešte na linke. Budeme pokračovať v štúdiu. Trošku ste to naznačili už, že chybu, alebo že tá loptička je možno teraz na strane aj výrobcov. Čo by mohli výrobcovia urobiť?“
Andrea Settey Hajdúchová: „No tak vlastne my hovoríme to, že dnes výrobcovia nenesú reálne náklady pri výrobe plastov. Tie plasty sa dajú veľmi lacno vyrábať, pretože práve neodrážajú tie dopady na prírodu, na živočíchy a teda ako sa zdá, teraz už aj na ľudské zdravie. Ročne sa vyrobí asi päťdesiattri nových plastov na človeka na planéte a väčšina štyridsať percent z toho sú naozaj obaly, ktoré majú jednorazové použitie. Čiže do roka, minimálne do roka najneskôr do roka končia naozaj na skládkach, alebo voľne v prírode. Čiže naozaj používať viac tých recyklovaných plastov z triedeného zberu a limitovať množstvo tých jednorazových obalov.“
Miro Frindt: „Taká blízka budúcnosť je, že budú zálohované plastové fľaše, už sa na to pripravujeme. Myslíte si, že to pomôže? Je to výrazný pokrok?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Tak Slovensko, teda ministerstvo naše si od toho veľmi veľa sľubuje, tie efekty sú rôzne. Jedni štúdie hovoria o tom, že to prispeje práve k tomu množstvu plastov voľne pohodených v prírode tým, že teda to bude zálohované. Iní zase hovoria o tom, že reálne to nezníži tú celkovú spotrebu, pretože ľudia kvázi budú mať dobrý pocit, že som ekologický, vraciam plasty späť do obchodu, alebo teda plastové obaly, ale neznížime tú spotrebu, čo teda by malo byť tým prioritným cieľom.“
Miro Frindt: „Pán profesor vrátime sa k vám. Prosím vás pekne, ak hovoríme o bioplastoch, tak aké využitie okrem obalových materiálov možno majú v budúcnosti?“
Pavol Alexy: „Ja myslím, že v tej blízkej budúcnosti v prvom rade obalové materiály, pretože obalové materiály tvoria v odpade približne štyridsať až päťdesiat percent vôbec plastových odpadov. Čiže tam treba smerovať tú aplikáciu, avšak tých moderných bioplastov, tých skutočne ekologických. Tie ďalšie odvetvia vôbec nie sú ale tiež zanedbateľné, pokiaľ by sme išli do tých úplne najšpičkovejších, tak je to určite medicína, tkanivové inžinierstvo, kde sa využívajú pri tvorbe takzvaných scafoldov pri regeneratívnej medicíne. Takisto v technických aplikáciách si určite budú vedieť nájsť svoje miesto. Takže to aplikačné využitie je určite široké.“
Miro Frindt: „Do budúcna vidíme, alebo teda poznáme mnohé zábery z oceánov, ktoré sú plné plastov. Je vôbec možné, aby sa nejaký bioplast v budúcnosti v morskej vode úplne rozložil na absolútne neškodné látky?“
Pavol Alexy: „Áno, určite to možné je. Existuje jeden bioplast, ktorý produkujú samotné mikroorganizmy. Myslím, že aj v médiách prebehla nedávno informácia, sú to takzvané (?), ktoré sú tu na zemi s nami aj bez nás veľmi dlho, už niekoľko miliónov rokov a tieto plasty sú rozložiteľné v morskej vode. Pokiaľ sa dokáže urobiť ten plast taký, aby spĺňal technické aplikácie, tak určite áno. Môžem povedať, že sme dosť blízko pri tom, aby sme takýto plast vyvinuli. Ja len chcem upozorniť, aby to nedopadlo tak, že pokiaľ dáme ľuďom plast, ktorý sa bude rozkladať v morskej vode a všetkým to povieme, tak aby sa nestalo to, že potom si povedia, však sa to rozloží, tak to už nebudeme zbierať, separovať a voľne to niekam pohodíme a ono to zmizne a aby sme neurobili to, že ten prísun v úvodzovkách čerstvých bioplastov do oceánu bude väčší, ako oceán stihne spotrebovať, rozložiť v nejakom čase a budeme tam, kde sme boli. Takže chcem len povedať, že áno, takéto plasty sú, je to možné, alebo bude to možné v krátkej dobe, čo nás však nezbavuje povinnosti separovať, triediť a neodhadzovať tieto materiály do voľnej prírody.“
Miro Frindt: „Ďakujeme pekne, že ste sa zapojili do Správ a komentárov, to bol profesor Pavol Alexy zo Slovenskej technickej univerzity. Vďaka ešte raz, pekný večer.“
Pavol Alexy: „Ďakujem aj ja, pekný večer, dovidenia.“
Miro Frindt: „No a vy ste niekoľkokrát aj hovorili, že chcete vyvíjať tlak na politikov. Mysleli ste zrejme tu slovenských, čo nám chýba na Slovensku? Chýba nám legislatíva?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Teda my sme celosvetová globálna organizácia VVF, čiže je to tlak, ktorý vyvíjame v rámci celého sveta. Rokujeme teda s lídrami rôznych krajín a tie reakcie sú rôzne. Napríklad najmä európske krajiny reagujú pozitívne na snahu presadiť túto globálnu dohodu o separovaní plastov z prírody.“
Miro Frindt: „A Slováci?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Slovenské ministerstvo teda koná, my teraz vidíme, vieme, že sa snaží presadiť zálohovanie plastových obalov z nápojov. Takisto pozitívne sa dá hodnotiť to, že vlastne sa snaží o pol roka skôr presadiť zákaz používania rôznych jednorazových plastov, riadov a podobne, ale tým cieľom hlavným by malo byť aj na Slovensku naozaj hlavne znížiť to množstvo odpadov a zvýšiť tú mieru recyklácie. A tam už, keď si len porovnáme v rámci V4-ky sme na tom horšie ako susedné krajiny, čo sa týka miery recyklácie a čo sa týka tvorby komunálneho odpadu, tak tam to číslo tiež rastie. Ale treba povedať, že aj tam sa dejú veci. Napríklad teraz od januára sa ministerstvo snažilo nastaviť cenu za skládkovanie, odvinúť ju práve od toho, aké množstvo odpadu obec zrecykluje. Čiže aj to je jedno z tých opatrení.“
Miro Frindt: „A ešte posledná otázka. S plastom sa stretávame všetci, asi sa tomu vôbec nedá vyhnúť. Ak vynecháme také to klasické, že odpad treba triediť a recyklovať atakďalej, to všetci vieme, čo by malo byť samozrejmé, tak možno ako inak môžem prispieť k tomu, aby toho odpadu bolo menej?“
Andrea Settey Hajdúchová: „Tak ako už hovorím, to gro, alebo tá podstata je naozaj znížiť to množstvo toho odpadu. Čiže naozaj veľmi si zvážiť, kedy používam tie jednorazové plasty, či je nevyhnutné kupovať si kávu do jednorazového pohára, obed do jednorazového obalu. Či je potrebné kupovať si, teda baliť veci do igelitových vrecúšok a tašiek a podobne. Čiže hlavne za seba a za konzumentov, znížiť to množstvo, ktoré produkujem a teda potom cielene triediť, lebo aj na Slovensku, keď sa teda hodnotilo množstvo odpadu, tak často práve ten vyrecyklovaný plast je znečistený tým, že tam ľudia hádžu rôzne veci, ktoré tam nepatria a naopak, keď sa robila analýza toho klasického odpadu v čiernych kontajneroch, tak stále je tam veľké množstvo vecí, ktoré sa stále dajú vytriediť. Aj plasty teda, aj rôzny rozložiteľný odpad biologický.“
Miro Frindt: „Ďakujem pekne za návštevu a dúfam, že v tomto smere sa nám bude dariť už len k lepšiemu. Pekný večer.“
Andrea Settey Hajdúchová: „Ďakujem, držím nám palce.“