Prejsť na obsah
Verejnosť

Juraj Jedinák, moderátor: „Automatizácia a robotizácia ohrozuje pracovné miesta. V rozvinutých ekonomikách je to podľa správy OECD 14%. Slovensko je však najohrozenejšie a u nás sa ten podiel šplhá až na 62%. V stredu vláda odsúhlasila akčný plán inteligentného priemyslu, ktorý by mal identifikovať situáciu u nás a zároveň prichádza s prvými návrhmi riešení. Sme na túto situáciu pripravení, čo treba urobiť a ako rýchlo, aby naši ľudia nezostali na úradoch práce. To je téma našej diskusie a aj otázky v nej. Je tu s nami Peter Hubinský, Ústav robotiky a kybernetiky Fakulty elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, dobrý deň.“
Peter Hubinský, Ústav robotiky a kybernetiky Fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave: „Dobrý deň prajem.“
Juraj Jedinák: „Takisto Ľubomír Šooš, dekan Strojníckej fakulty a viceprezident Združenia automobilového priemyslu, vitajte.“
Ľubomír Šooš, dekan Strojníckej fakulty STU, viceprezident Združenia automobilového priemyslu: „Ďakujem pekne, dobrý deň prajem.“
Juraj Jedinák: „A aj štátny tajomník ministerstva práce Branislav Ondruš, dobrý deň.“
Branislav Ondruš, štátny tajomník Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (Smer-SD): „Dobrý deň, ďakujem za pozvanie.“
Juraj Jedinák: „Príjemné poludnie a počúvanie vám želá Juraj Jedinák. Pán Ondruš, začnime u vás. Ten podiel sme povedali, že je 62%, koľko pracovných miest je to v číslach, dá sa to odhadnúť, aby sme si vedeli predstaviť, koľko ľudí teoreticky by mohlo prísť o prácu?“
Branislav Ondruš: „No musím povedať, že v tejto chvíli pracujeme s veľmi hrubými odhadmi a my aj komunikujeme s tými autormi, teda či už s OECD alebo Európskou komisiou a keďže ste spomenuli dokument stratégia inteligentného priemyslu, tak my aj v tomto dokumente máme za úlohu vypracovať národnú stratégiu prispôsobenia sa zmenám na trhu práce, teda tým technologickým zmenám na trhu práce. Pracovne sme to nazvali práca 4.0 a nebudem tajiť, že sme sa vlastne inšpirovali dokumentom, ktorý presne pod týmto názvom už pred dvoma rokmi prijali v Nemeckej spolkovej republike a na základe teda takých tých hrubých odhadov, ktoré teda zverejňujú tieto inštitúcie môžeme povedať, že ide o desaťtisíce pracovných miest a ten dôvod, pre ktorý my budeme tak najvýraznejšie dotknutí, OECD teda odhaduje najväčší podiel pracovných miest, ktoré budú akoby negatívne dotknuté nástupom tej digitalizácie alebo robotizácie, tak je predovšetkým to, že my sme krajina, v ktorej dominuje priemyselná výroba a tie všetky štúdie alebo v podstate už aj existujúce dopady, pretože tu by som rád len zdôraznil, že my sa nerozprávame o nejakej vzdialenej budúcnosti, my sa rozprávame o tom, čo sa už dnes reálne deje a to aj na Slovensku, tak jednoznačne ukazujú, že vlastne tá robotizácia a automatizácia zasiahne predovšetkým tie oblasti, kde sa vykonáva nejaká relatívne jednoduchá rutinná a najčastejšie teda manuálna činnosť.“
Juraj Jedinák: „A určite to rozoberieme podrobnejšie. Pán Hubinský, v Nórsku je to napríklad len 6% ten podiel, čo robia inak?“
Peter Hubinský: „Čo robia inak? No tak majú aj iné pozície, ľudia nerobia len v priemysle, respektíve Nórsko je snáď aj taká krajina, ktorá žije aj teda z nerastných surovín, tak si môže dovoliť ten komfort nie všetko vyrábať a viac dovážať ako my, no tak to môže byť jeden z dôvodov, ale ja túto celú vec nevidím až tak tragicky. Pozrite sa, my hovoríme vlastne o podobnej situácii, ktorá nastala v prípade mechanizácie v poľnohospodárstve. Takisto medzi vojnami alebo určite ešte pred prvou vojnou obrovské množstvo slovenských ľudí robilo predsa na poli, robili teda v prvovýrobe poľnohospodárskej, možno teda aj v ďalších fázach a dneska teda v poľnohospodárstve koľko pracuje ľudí po tých teda nejakých družstvách alebo teda majetkoch, ktoré dorábajú zemiaky, ktoré dorábajú pšenicu. Veď tam sú mechanici, tam sú kombajnisti, tam sú agronómi, ale tie stovky ľudí, čo robili s motykami a neviem s pluhmi na poli, už tam nie sú, čiže je možné, že v takej tej masovej výrobe, v tej veľkosériovej výrobe dôjde k podobnému javu a jednoducho tí ľudia sa uvoľnia. Ja nehovorím, že budú nezamestnaní, uvoľnia sa a môžu nastúpiť inde. Vrátim sa k tomu poľnohospodárstvu, veď to bolo strašné preregulovanie, zrazu sa zisťuje, že keď je úroda, nie je kto by ju zberal, hej, je to známa vec, že už teda je samozber a neviem čo všeličo, no a tam je vlastne teraz taká situácia, že pri úrode je málo a keď teda obilie rastie, keď všetko dozrieva, tak zas sa preregulovala chémia, pretože celoplošne sa všetko strieka, aby teda nebola robota, lebo nie je kto by išiel okopávať, veď prečo by to robotika nemohla vrátiť späť. Roboty v dostatočnom množstve vedia vyjsť na roľu a pretrhať burinu. Vráťme napríklad aj tieto práce, no a okolo tých robotov vzniknú ďalšie práce. Bude ich treba zavádzať, udržiavať a opravovať.“
Juraj Jedinák: „Ale je tu možno aj iný pohľad, to je zase otázka na pána Šooša, sú automobilky, ktoré hovoria, že sú automobilky, ktoré hovoria, že robot nevyrieši všetko, pretože ak budeme chcieť robiť nejaké špecializované vozidlá vyslovene na objednávku pre jednotlivých ľudí, ktorý si vysnívajú svoj nejaký model, že tam to je výhodnejšie zamestnávať ľudí povedzme to za pásom, pretože ten človek o dva dni, keď sa vyškolí, urobí to, čo od neho ten čo produkuje tie vozidlá žiada, ale linku treba zastaviť a roboty preprogramovať na dva mesiace, takže aký je ten váš pohľad, pán Šooš, vidíte to tak tragicky na tých 62% a špeciálne ak hovoríme, že u nás sa to ma týkať západného Slovenska, čo je tiež prekvapujúce, ale asi logické.“
Peter Hubinský: „Tam je tá koncentrácia výroby.“
Juraj Jedinák: „Áno, presne tak.“
Ľubomír Šooš: „No ja môžem povedať, že roboty v prvom rade ja si myslím, že majú uplatnenie jednak v ťažkej manuálnej práci, ďalej v zdraviu nebezpečnom prostredí a potom v monotónnom prostredí, čiže tam asi sa všetci zhodneme, že to nasadenie robotov tam jednoznačné je. Veľká výhoda nasadenia robotov je aj v hromadnej sfére, veľkosériové, tam jednoznačne takisto a skôr sa snažíme tú ľudskú činnosť posúvať do predvýrobných fáz, do viacej mentálnych prác a tak ďalej, no a keď ste sa pýtali na toto, tak áno, viem si predstaviť, že sú automobily, ktoré sa veľmi, veľmi presne konštruujú na kľúč pre konkrétneho zákazníka. Bratislavská automobilka robila mesačne len štyridsať kusov Bentley, ktoré sa robili pre konkrétnych zákazníkov. Bol som pred rokom v Anglicku, firma Morgan ručne sa sto rokov vyrábajú automobily a to sú všetko vysokošpecializovaní odborníci, ktorým nejde o výkon, nejde o množstvo, ale ide v prvom rade na prvom mieste je kvalita, tak jednoznačne v takom prípade aj pri mechanickej práci vysoko, vysoko odbornej tak je výhodnejšie použiť toho človeka, ako robota.“
Juraj Jedinák: „Je to logické asi pri tých malých a ručných, kvalitných výrobách a je asi rozdiel asi pri veľkovýrobe nejakého superbežného modelu. Pán Hubinský.“
Peter Hubinský: „Však môžme pekný príklad povedať. Pozrite, napríklad plot okolo domu si môžte urobiť z prefabrikátov, ktorý kúpite v nejakom obchodnom reťazci, no tak tie obchodné latky alebo nejaké normalizované jednoducho diely bude vyrábať robot, ale keď budeme chcieť ja neviem podľa svojich želaní, podľa svojej predstavy vyrobiť vlastný plot, tak pôjdem za kováčom alebo teda nejak nazveme ho remeselníkom a ten mi urobí na mieru plot a ten bude robený ručne, to fakt zostane. Tam nie je dôvod prečo by sa to malo meniť, jednoducho on nebude využívať robota, no môže využívať zas na nejakú možno opakovanú prácu, keď tam bude mať tridsať nosníkov tak päť nazvára on, naučí robota a dvadsaťpäť pozvára robot, ale bude to robiť človek a ten človek zostane, tam nie je dôvod prečo by sa mal nahrádzať nejak robotom.“
Branislav Ondruš: „Ja ak dovolíte dve naozaj len krátke vety, dve krátke poznámky. Po prvé, povedal by som, že história ľudstva je popretkávaná technologickým pokrokom, chvalabohu a napriek všetkým technologickým pokrokovým zmenám, ktoré sme prežili za posledných stopäťdesiat rokov, dnes máme napríklad v Európe najvyššiu mieru zamestnanosti. Žiadna z tých technologických zmien nespôsobila, že by dlhodobo rástla nezamestnanosť a že by celé skupiny ľudí zostali bez práce. A druhá poznámka, treba si uvedomiť, že z tých údajov, s ktorými pracujeme, tie pracovné miesta, ktoré sú tam označené, tie pracovné miesta budú dotknuté zmenami, ale to neznamená, že tí ľudia nevyhnutne prídu o prácu, to len znamená a to bude najčastejší vplyv, že charakter práce, ktorú vykonávajú, sa zmení, ale to neznamená teda, že tí ľudia prestanú byť potrební, len to čo dnes robia, budú robiť inak.“
Juraj Jedinák: „Ešte jedna vec predtým, ako začneme hľadať riešenie, je šanca, že robotizácia by mohla priniesť povedzme o jeden pracovný deň menej alebo šesťhodinový pracovný deň pri rovnakých mzdách, je na toto potenciál, že k tomu príde tak, ako k tomu konieckoncov prichádzalo aj pri predchádzajúcich priemyselných revolúciách, ale vtedy, samozrejme, na to tlačili odbory a tak ďalej nešlo to povedzme od tých zamestnávateľov samotných ako takých.“
Branislav Ondruš: „Nie, ale povedali ste myslím si, že veľmi jasný príklad, že technologický pokrok spôsobil alebo priniesol aj zlepšovanie pracovných podmienok ľuďom, okrem iného tam, kde výsledkom robotizácie bude zvýšenie produktivity práce, tak tam, samozrejme, je možné skracovať pracovný čas.“
Juraj Jedinák: „Dobre, tak poďme na to, ako to, ako sa dá zabrániť tomu, aby sme sa vyhli tej katastrofe a plynule prešli do tej éry strát pracovných miest, pán Hubinský.“
Peter Hubinský: „Dobre, no ja len keď začnem povedzme ten zásadný protipríklad. V slovenských automobilkách, v troch, už pomaly v štyroch podľa mojich znalostí pracuje okolo päťtisíc zváracích robotov, povedzme, teraz jedno či štyri či päť a pol a každý z tých robotov v jednej zmene myslím si, že nahradí dvoch-troch zváračov z hľadiska výkonu krát počet zmien a teraz sa pýtam, má Slovensko dvadsaťtisíc ľudí, ktorí sú ochotní ísť zvárať karosérie automobilov? A keď ich nemáme, myslím si že v takom počte nie je reálne ich z niekade dovážať, no tak by tu tie automobilky neboli a keby tu neboli automobilky, tak by tu nebolo desaťtisíce ďalších pracovných príležitostí, čiže ja si dovoľujem tvrdiť, že na Slovensku sa nemá kto čo sťažovať na roboty, ba práve naopak, roboty na Slovensku priniesli prácu, všetkým tým, ktorí pracujú v montáži, ktorí pracujú v skladoch, ktorí pracujú vo firmách, ktoré dodávajú diely a tak ďalej, čiže roboty skutočne sú požehnanie pre Slovensko, nie hrozba. Aspoň v tomto momente ja to vidím teda z tejto strany.“
Juraj Jedinák: „Dobre, to riešenie?“
Peter Hubinský: „Riešenie. No tak riešenie je...“
Juraj Jedinák: „Lebo ak robot povedzme nahradí nejakých ja neviem tisíc zváračov, si vymyslím, tak s tými zváračmi niečo musíme urobiť.“
Peter Hubinský: „Áno, tak sa môžu rekvalifikovať, časť z nich bude naďalej pracovať v branži, pretože to nie je, že roboti samí budú niečo robiť, robotov musí niekto programovať, musí tam byť človek, ktorý rozumie technológii, čiže ja si dovoľujem tvrdiť zase to, že remeselne zruční ľudia, invenční ľudia sa nemajú čoho báť, jednoducho tí budú vždy potrební, či už budú robiť v malosériovej výrobe, či budú pracovať tam niekde nazvem vo vývoji, v testovaní, v programovaní, v aplikácii. Roboty sú stroje, roboty sú hlúpe stroje, ktoré keď sa vybaľujú z krabice nevedia nič. To všetko to, že robot niečo užitočné robí, za tým je kopec roboty a to nie je len programovanie, to je vymyslieť, ako by sa dalo niečo chytiť, ako sa dá niečo pozvárať, či nie je lepšie inak pozvárať. jednoducho to je okolo toho je kopec ľudí, čiže tí najšikovnejší, zrovna zvárači, keď hovoríme o zváračoch, budú naďalej robiť zváračov, ale možno nebudú vyslovene manuálne zvárať, ale budú v branži v, ktorej budú zvárať zvárací roboti. Takže o to dôležitejšie, možnože to bude jedna z ďalších tém je to, aby tí ľudia boli technicky vzdelaní, aby rozumeli tomu, ako funguje technika a aj týmto smerom, aby sa zameralo, lebo vzdelávanie, jedna vec je, ja rozumiem, že je dôležitá história, že je dôležitý jazyk a že je dôležitá biológia. Všetko je fajn, ale to, že človek nevie otvoriť kapotu a nevie a absolútne fyzikálne netuší, ako funguje jeho mobil, tak to je katastrofa a týmto smerom by to nemalo ísť. Keď ľudia budú rozumieť týmto veciam, tak budú menej nahraditeľní robotmi a majú väčšiu šancu prežiť, teda to o čom hovoríte.“
Juraj Jedinák: „Takže pán Šooš, povedzte vy, keď zostaneme pri tých zváračoch, kto by ich mal prerobiť na pre vás povedzme opäť použiteľných ľudí v tom automobilovom priemysle, mali by ste to byť vy ako automobilisti alebo konkrétne teda mali by to byť tie automobilky, mal by to byť ich záujem alebo jednoducho mal by na to tlačiť aj štát?“
Ľubomír Šooš: „Jednoduchý príklad. Školy produkujú absolventov a tých je málo. Je málo technikov na jednej strane, na strane druhej stále počujete nedostatok kvalifikovaných technicky vzdelaných ľudí, skutočne priemysel potrebuje, ja poviem či my v ZAP-ke, ale ja poviem APZ, AZZZ, RÚZ-ka, vyslovene stále tlačia, vyvíjame tlak na vládu, aby sa venovalo ľuďom, ktorí, aby sme nevychovávali absolventov, sú strašné čísla, že viac ako 50% absolventov vysokých škôl nerobí v odbore, ktorý vyštudovali, viac ako 30% robí na stredoškolských pozíciách, viac ako 10% absolventov je nezamestnaných. Štát teda vie na základe rôznych analýz, aké profesie potrebujeme a tak ako staré zanikajú, nahrádzajú ich roboty, tak vznikajú nové - logistik, operátor, technológ. Keď ste hovorili o zvarovacích robotoch, jednoduchý príklad. Nové automobily, či už je to Q7, ale jednako je ozaj Touareg sa vyrábajú na báze ľahkých neželezných kovov, ktoré sa podstatne ťažšie zvárajú a pri Q7 je napríklad osem technológií iba spájania, tvorby karosérie, automobilov a iba jedna z toho je zváranie a ešte aj to zváranie je podstatne komplikovanejšie, lebo na rozdiel od ocele hliník musíme zvarovať obvodovo, čiže...“
Juraj Jedinák: „A sú to pozície pre ľud alebo teda ich robia roboty?“
Ľubomír Šooš: „Sú to pozície síce...“
Juraj Jedinák: „Keď hovoríte, že osem ...“
Ľubomír Šooš: „V hromadnej výrobe ich vykonávajú roboti, ale vymyslieť to musí technológ a ten technológ je už dnes úplne, úplne iný, ako technológ spred dvadsiatich rokov. Ďalšia pozícia je napríklad logistik. My si musíme uvedomiť, že čím neskôr sa objaví v hromadnej výrobe chyba, tak ideme o rád, dokonca niekedy o viac rádov, tie škody, ktoré sa napáchajú, čiže musí to byť kvalitný technológ, kvalitný logistik, musí to byť dobrý mechatronik, čiže úplne nové procesie, ktoré pred dvadsiatimi rokmi sme vôbec nepoznali.“
Juraj Jedinák: „Pán, Ondruš zatiaľ sme tu hovorili o tých technických alebo sofistikovaných nejakých zamestnaniach, tak povedzme, ktoré sú možno najviac ohrozené a zároveň ma zaujíma to, že či sa to nedá vyriešiť tým, že jednoducho ľudia odídu do dôchodku a prídu nám nové sily už vyštudované na tie pozície, ktoré potrebujeme a aha, nemusíme sa báť žiadnej štvrtej priemyselnej.“
Branislav Ondruš: „Nedá, pretože tie zmeny budú nastupovať alebo nastupujú určite rýchlejšie, ako teda vyzerá generačná obmena v podnikoch a práve preto my sme aj pri najnovšej revízii operačného programu Ľudské zdroje, ktorý je financovaný z Európskeho sociálneho fondu a prostredníctvom ktorého financujeme aj politiky zamestnanosti. Po dohode s Európskou komisiou výrazne alebo teda to slovo revízia, aktualizácia operačného programu, na základe ktorého budeme využívať Európsky sociálny fond do roku 2022, tak my sme vlastne akoby v polovičke toho sedem plus dva, čiže deväťročného obdobia, v rámci tej aktualizácie presunuli viac finančných prostriedkov na takzvanú adaptabilitu alebo teda na programy, ktoré budú zamerané na schopnosť prispôsobovania kvalifikačných požiadaviek ľudí zmenám na pracovnom trhu a teda najmä týmto technologickým zmenám. Je úplne jasné, že viete, my máme, povedzme môžeme mať dnes 45-ročných ľudí, ktorí skončili strednú odbornú školu vlastne tesne po revolúcii, to som napríklad ja, keď som vlastne rok po revolúcii končil strednú školu a je úplne jasné, že mám pred sebou ešte minimálne tak zhruba dvadsať rokov pracovného života a nie je možné čakať dvadsať rokov, kým so svojimi znalosťami, ktoré som získal pred vyše dvadsiatimi rokmi, skončím svoju pracovnú kariéru, pretože tie technologické zmeny sú otázkou súčasnosti, to znamená budeme sa musieť, musíme viac investovať peňazí do rekvalifikácií zamestnaných ľudí, nečakať, kým sa z nich stanú nezamestnaní, ale vlastne investovať do zmeny kvalifikácie vlastne počas pracovného života a na to bude treba užšiu spoluprácu so zamestnávateľmi, aby sme sa s nimi dohodli, akým spôsobom ten proces nastaviť, tak aby skutočne to neznamenalo nejaký výpadok, aby sa z tých ľudí nestávali nezamestnaní, ale vlastne aby súčasťou ich práce bola vlastne tá zmena ich kvalifikácie.“
Juraj Jedinák: „Pardon, pán Hubinský z toho čo hovoril pán Ondruš, mi vychádza, že aj celoživotné vzdelávanie bude akýmsi riešením tohto problému.“
Peter Hubinský: „No tak určite áno, však nakoniec také tie ... kedy teda sa to volalo postgraduálne štúdium, dnes sú to teda nejaké rekvalifikačné kurzy a tak ďalej. My teraz na škole takisto máme nejaké, niekoľko sérií bolo takých pracovníkov, to sú takí ľudia 30 - 40-roční, čo chodia. Boli tam aj päťdesiatnici, ktorí sa jednoducho rekvalifikovali do oblasti elektrotechniky, mali prednášku z robotiky, ohľadom mechatroniky, mali tam aj nejaké praktické ukážky, čiže áno, sú, je to možnosť a dokonca ja by som si dovoliť tvrdiť, že sú aj technické školy, ktoré by sa takýmto pracovným príležitostiam potešili s tým, že, samozrejme ale to musí byť nejak kryté.“
Branislav Ondruš: „No, ale veďo to presne ide, preto som...“
Peter Hubinský: „Myslím finančne.“
Branislav Ondruš: „Áno, pán Hubinský a preto hovorím, že tu, my teda ideme vypracovať tú stratégiu práca 4.0, tak sme to teda pracovne nazvali ten dokument a ten dokument budeme vypracovávať za účasti takzvaných sektorových rád. To sú skupiny odborníkov v oblasti ľudských zdrojov, ktorí pracujú, ktorí sú nominantmi vlastne akoby jednotlivých podnikov. Máme 24 rôznych odvetví a na 24 odvetví sme vytvorili tieto sektorové rady, tam sedia ľudia, ktorých nominujú práve zamestnávateľské zväzy, ktorí sa venujú personalistike na úrovni podnikov a my s týmito ľuďmi ideme vypracovať tú stratégiu a, samozrejme, že obsahom tej stratégie bude aj ako zafinancovať celý ten systém, lebo skutočne to si bude vyžadovať spoluprácu. Napríklad ochotu zamestnávateľa povedať, že tak ja teraz budem tri mesiace dávať plat niekomu, kto v tejto chvíli nebude pre mňa produktívny, lebo tri mesiace bude chodiť na nejaký kurz alebo možno štyri mesiace a my zase ako štát zaplatíme náklady na ten kurz a napríklad to, čo tu bolo naznačené, že tie kurzy by mohli byť príležitosťou pre či už stredné odborné školy alebo dokonca pre vysoké školy, toto ja samozrejme by som napríklad privítal, pretože ja si vôbec nemyslím, viete, my sme podľa mňa ako a najmä na tej úrovni vysokých škôl, my sme, ako preháňame to s tým rozsahom päťročného štúdia a strašne nám chýba dvoj alebo maximálne trojročné štúdium, počas ktorého si tí ľudia naozaj môžu výrazne upgradnúť, teda zvýšiť úroveň svojej kvalifikácie alebo ju zmeniť a ja si myslím, že napríklad také kurzy vzdelávacie, ktoré sa opäť dajú časovo rozložiť možno aj napríklad do polroka s tým, že pol dňa človek pracuje, pol dňa ide na vzdelávanie a podobne, tak ja si myslím, že toto by napríklad mohla byť príležitosť pre odborné školy, či už pre stredné alebo pre vysoké.“
Juraj Jedinák: „Pán Šooš, reakcia, zároveň ma zaujíma čo by ste vy odporučili, aby bolo napríklad v tom programe práce 4.0?“
Ľubomír Šooš: „No ja trošíčku sa vrátim len k tej otázke predchádzajúcej. Môžem také dva príklady uviesť, ten prvý je rekvalifikácia zamestnancov jednotlivých firmách. Naozaj musím povedať, firmy na to kladú veľký, veľký dôraz. Taký príklad je, keď vznikalo PSA na Slovensku Peugeot Citroën, tak vybudovalo sa takzvané koordinačné centrum odborného vzdelávania. Dnes po skončení toho základného návalu, ktorý sa pripravoval týchto zamestnancov, to bolo 3700 zamestnancov, neveríte, to koordinačné centrum stále robí kurzy, je to veľmi sofistikovaný systém, základnej, strednej a profesionálnej úrovni a horizontálne je to osem profesií a musím povedať, máme to u nás na Slovenskej technickej univerzite, je to prosperujúce. To je jedná časť, tá druhá je, treba zmeniť, plne sa stotožňujem s pánom štátnym tajomníkom, aj systém vysokoškolského vzdelávania. My dnes deväťdesiatsedem percent, deväťdesiatosem nám pokračuje na druhý stupeň. Nie, podniky nepotrebujú, podniky nepotrebujú, my máme univerzitné vzdelávanie, podniky potrebujú aj prakticky vzdelaných absolventov po prvom stupni. Veľa, veľa podnikov, my sme preto zaviedli a sme ako prví na Slovensku, Slovenská technická univerzita, my sme zaviedli takzvaný štatút profesijný bakalár, ktorý je úzko špecializovaný pre jednotlivé firmy, dokonca firma s ním podpíše zmluvu a firma sa zaviaže, že keď on úspešne ukončí štúdium, tak tohto absolventa zamestná. Toto je cesta. A to sú tak špecializované niektoré predmety, poviem lakovanie alebo povrchové úpravy alebo nejaké nové technológie, nanotechnológie smarttechnológie, ktoré poviem tomu človeku stačí tri-štyri roky a úzke prepojenie na prax a je pripravený pre konkrétnu firmu. Toto je cesta. Poslednú vetu poviem, snáď je veľmi dôležité, že musíme spoločne rozmýšľať nad zmenou systému financovania. My sme financovaní ako univerzity a tak sme aj hodnotení. Ak chceme pre priemysel, tak musíme trošíčku zmeniť aj systém financovania.“
Juraj Jedinák: „Pán Hubinský reagujeme dostatočne zavčasu? Nie je to neskoro nejak akčný plán inteligentného priemyslu schválený minulý týždeň?“
Peter Hubinský: „Ale tak prečo neskoro, však prvá otázka je, že v porovnaní s kým neskoro, no tak možno.“
Juraj Jedinák: „V porovnaní s tým, ako ide vývoj, pán Ondruš hovoril, že vývoj ide veľmi rýchlo.“
Peter Hubinský: „No tak prečo, normálne, no tak keď treba, tak sa reaguje, ja by som to nevidel nejaký problém, že neskoro, ale neskoro, ale predsa.“
Juraj Jedinák: „Takže neskoro?“
Branislav Ondruš: „Tak takto, veď pozrime, keď som pred chvíľou povedal, že dokument práca 4.0 a ... mali pred vyše dvoma rokmi zhruba, no tak to je jasné, že zaostávame, my to skôr ako o dva roky bohužiaľ prosto mať nebudeme. Fakt je ale taký, že zase na druhej strane nie vždy je to nevýhoda, jednak treba povedať, že tie technológie prichádzajú na Slovensko predsa len trošku s oneskorením, to je úplne prirodzené, že vlastne zahraničné matky majú tie svoje vývojové centrá niekde inde, takže najprv tam odskúšajú a podobne a potom to teda aplikujú v ďalších svojich podnikoch, zároveň ale musím sa priznať, že preto spomínam to Nemecko, lebo zároveň nám to umožnilo ísť to do toho Nemecka dozvedieť sa viac o tom, ako to vlastne celé urobili a dozvedieť sa aj o chybách, na ktoré nás oni upozornili a my sa tým chybám teraz budeme môcť vyhnúť a myslím si, že o to rýchlejšie budeme môcť my tie naše strategické dokumenty nastaviť a ja sa vôbec netajím, že sa skutočne usilujeme posledné dva roky, čo sa venujeme tejto problematike na našom ministerstve čoraz intenzívnejšie, my sa skutočne usilujeme a aj teda sme to urobili poučiť sa. Navštívili sme viaceré európske krajiny a pozreli sme sa, čo tam bolo úspešné a čo bolo naopak neúspešné, aby sme sa tým chybám vyhli.“
Juraj Jedinák: „Určite to budeme sledovať aj ďalej, aj ako sa tie rôzne programy budú vyvíjať. Páni, ďakujem za diskusiu. Dnes tu bol s nami Branislav Ondruš za ministerstvo práce, Peter Hubinský za Ústav robotiky a kybernetiky STU v Bratislave a Ľubomír Šooš za Strojnícku fakultu a Združenie automobilového priemyslu. Páni, ďakujem, dovidenia, dopočutia.“
Branislav Ondruš: „Ďakujeme pekne.“
Peter Hubinský: „Ďakujeme pekne.“
Ľubomír Šooš: „Ešte príjemný deň prajeme, dovidenia.“
Juraj Jedinák: „Pekné popoludnie vám želá Juraj Jedinák.“