Prejsť na obsah
Verejnosť

Štylizované choreografie nie je jednoduché uskákať. Musíte dýchať, skákať, usmievať sa a  pritom dobre vyzerať. A ešte sa tváriť, že vám to nič nerobí, hovorí Ľubica Mešková, vedúca Vysokoškolského umeleckého súboru Technik STU.

Pani Mešková, ako by ste nám opísali uplynulý rok so zreteľom na výročie, ktoré ste oslávili?

Rok 2018 bol pre Technik veľmi výnimočný práve vzhľadom na 65. výročie (súbor vznikol v roku 1953). Odvtedy, pravdaže, prešiel zmenami; jeho pôvodná podoba bola taká, že Komorný orchester, Spevácky zbor a tanečný súbor spolu s pridruženými telesami vytvárali veľký estrádny súbor. Tieto tri zložky sa postupne dali na svoju vlastnú cestu. Spevácky zbor so svojou históriou funguje samostatne, takisto komorný orchester a aj folklórny súbor, ktorý má dokonca svoju vlastnú ľudovú hudbu a dievčenskú spevácku zložku.

Čo všetko ste počas jubilejného roka absolvovali?

Množstvo vystúpení, ale nielen tie. Vydali sme aj dve krásne publikácie: prvou je Technik - umelecká cesta časom, ktorá získala aj ocenenie od literárneho fondu, a druhou je monografia Cyrila Zálešáka, dlhoročného vedúceho a choreografa súboru. Máme aj nové CD,  ktoré vydal nielen folklórny súbor Tancujte, mládenci, ale aj spevácky zbor pod vedením Petry Torkošovej Ľudové premeny. Naše výročie sme zavŕšili veľkým vianočným koncertom pre našu univerzitu. 

Ľubica Mešková

Máte aj zahraničné aktivity?

Pravdaže. Keď prejdeme k súčasnému roku, veľkým úspechom bolo, že zbor Technik STU sa po niekoľko mesiacov trvajúcej príprave v auguste vybral do švédskeho Göteborgu reprezentovať Slovensko na medzinárodnej súťaži speváckych zborov European Choir Games. Vybranú zostavu tridsiatich troch spevákov viedla zastupujúca dirigentka Iveta Weis Viskupová, ktorá Technik viedla naposledy pred šiestimi rokmi; vtedy odovzdala žezlo dirigentke Petre Torkošovej, ktorá je v súčasnosti na materskej dovolenke. Súťažili sme v dvoch kategóriách a prezentovali sme predovšetkým tvorbu domácich autorov a slovenskú ľudovú pieseň.

A ako ste dopadli?

V kategórii Dospelé zbory sme s celkovým počtom bodov 80,75 síce nevyhrali, no umiestnili sme sa v zlatom pásme a odniesli si zlatú medailu. Ešte sme súťažili v kategórii „Folklór a capella“, kde bol náš  vynikajúci výkon odmenený nielen 85 bodmi, ktoré znamenali zlaté pásmo a ďalšiu zlatú medailu, no aj nečakaným postupom do Grand Prix tejto kategórie. Napokon sme si vybojovali 78,25 boda a striebornú medailu. Súhrn účasti na festivale je teda dve zlaté medaily a jedna strieborná, čo je určite aj zaujímavou motiváciou pri konkurze na nových členov zboru a pri ďalšom rozvoji zborovej kultúry na Slovensku.

Cítite satisfakciu?

Pravdaže, a nie malú. Bola to krásna odmena za roky driny, ktoré máme za sebou. Atmosféra bola neskutočná, máme neskutočne veľkú radosť. Následne sme pokračovali na svojom turné v Dánsku, kde sme okrem iného mali aj spoločné vystúpenie s miestnym zborom.

Akú akciu v súčasnosti pripravujete?

Všetky skladby, ktoré sme úspešne prezentovali, odznejú aj na vianočnom koncerte pre našu univerzitu, ktorý pripravujeme na 3. decembra v Divadle P.O.Hviezdoslava. Samozrejme, plánujeme aj iné koncerty a budeme o nich včas informovať. 

Koľko námahy a času si vyžadujú nácviky?

Spevácky zbor cvičí dvakrát do týždňa v priestoroch Stavebnej fakulty vo večerných hodinách. Komorný orchester sa stretáva takisto dvakrát do týždňa u nás na rektoráte a strieda sa tam s dievčenskou speváckou zložkou, ktorá chodí nacvičovať počas iných dní. A folklórny súbor trénuje tri-štyrikrát do týždňa v Mlynskej doline. Tu sa polovica tréningov delí na chlapcov/dievčatá, nakoľko treba zvlášť „čistiť“ jednotlivé časti. 

A takéto delenie nácvikov je iba v tanečnom súbore?

Najmä v ňom, ale osobne si myslím, že podobne fungujú aj orchester a zbor; keď treba zvlášť precvičiť niektorý part alebo hlas, zrejme sa delia tiež. A keď nás čaká akcia, aj nácvikov je viac, s čím však nemáme problém. Členstvo v našom súbore je totiž diagnóza (smiech).

Ale určite nie ste prítomná na každom nácviku, však?

Nie, to by sa jednak nedalo zvládnuť, jednak to netreba; intenzívne komunikujem s vedúcimi, ktorí mi poskytujú kvalitnú spätnú väzbu a ja som tak dôkladne informovaná, čo sa tam deje. A ak je niečo potrebné, napríklad ak treba vytvoriť choreografiu aj pre spevácky zbor, ako sa nám už v minulosti stalo, tak na nácvik prídem. Na tie folklórne sa snažím chodiť, aj keď nie na všetky. Kedysi to bolo ľahšie, teraz už registrujem aj svoj vek (smiech). Musím však byť vždy o krok vpred, aby som ich mohla motivovať. 

Aké máte ciele v oblasti spolupráce jednotlivých zložiek?

Spoločne s dirigentkou Speváckeho zboru chceme popracovať na spoločnom koncerte všetkých troch zložiek, o ktorý je už roky záujem. Verím, že spolupráca jednotlivých telies, ich vzájomné prekonanie sa, ale i žánrový kontrast bude zaručeným úspechom. Na tomto mieste ešte spomeniem, že folklórny súbor bol oslovený do relácie Zem spieva, čiže diváci nás budú môcť vidieť aj v televízii, zrejme začiatkom budúceho roka.

Pristavme sa teraz bližšie pri vianočnom koncerte, ktorý pripravujete pre STU. Na čo sa môžeme tešiť?

Prezradím len toľko, že okrem samostatných programových čísel pripravujeme aj jedno spoločné. Veríme, že vám svojím vystúpením spríjemníme advent a že vás veľmi pekne uvedieme do ďalšieho vianočného obdobia. 

Pozrime sa teraz na konkurzy. Ako prebieha výber nových členov?

Zvykneme ich robiť začiatkom októbra, keď je už vysokoškolská obec prítomná v Bratislave. Informácie o nich samozrejme zverejňujeme na našej stránke, záujemcovia môžu v rámci toho prísť na určité nácviky, kde si ich dirigenti „preskúšajú“. Vždy je to o tom, ako sa s nimi dirigent dohodne a kam ich zaradí. Čo sa týka folklóru, tam sa na konkurzoch priamo zúčastňujem; na začiatku je vždy tanečná ukážka, potom zisťujeme aj iné záľuby, napríklad či hrajú na nejaký hudobný nástroj... skrátka hľadáme, kde by sme ich mohli zaradiť aj v rámci ďalšieho programu. Aby nebol každý rok taký istý, ako predošlý, aby sme vedeli vždy niečím novým zaujať.

Koľko ľudí sa vám zvykne počas takéhoto kola prihlásiť?

Tak tridsať, tridsaťpäť. Samozrejme, dievčat je vždy viac ako chlapcov, ktorí sú takpovediac úzkoprofilový tovar (smiech). Vyberieme si približne polovicu, z ktorej jedna tretina zvykne zostať ako riadni členovia a postupne ich zapájame do aktivít zboru. 

A nestretli ste sa niekedy s názorom, že je zvláštne, že študenti techniky majú umelecké sklony?

Stretávam sa skôr s tým, že máme netypický názov pre folklórny súbor – Technik. Ale  to je história, súbor v tom čase, ako vznikal, prijal názov podľa univerzity alebo organizácie, kde pôsobil... tak aj Ekonóm , Stavbár alebo Železiar, Dimitrovec, Vagonár a podobne. Nie všetko treba vždy meniť. A technici, architekti, strojári či informatici  - každé dieťa je hravé, baví ho tancovať, spievať si, vtedy sú na ťahu rodičia, ktorým smerom ho pošlú a vysokú školu si vyberá až neskôr. Naši členovia sa väčšinou tejto záľube venujú odmalička. Ale je to pre nás výhoda, že sa rozumejú technike: architekt vám vie nakresliť scénu, študent informatiky vám vie pomôcť s webom, zostrihať videá, elektrotechnik pomôže zapojiť aparát, strojár niečo potrebné zostrojiť, stavbár zasa postaviť.... jednoducho sme Technik. 

Na minulom vianočnom koncerte, kde ste zároveň oslavovali spomínané jubileum, odznela aj informácia o manželstvách, ktoré má Technik „na svedomí“. Koľko ich v súčasnosti je?

Áno, tým, že sme oslavovali výročie, dali sme si námahu a porátali sme manželstvá, ktoré sa týkajú folklóru; niektoré vznikli ešte v skoršom období, keď všetky tri zložky pôsobili spolu. Postupne sme sa dopracovali k číslu 86, čo bola situácia koncom roka 2018; tento rok sme už na čísle 89. Počas minulého roka  a tohto roku z folklórneho súboru odišlo 8 tanečných párov, z toho sa zobrali, ak správne počítam, tri tanečné dvojice. Aj sama som zvedavá, na koho pripadne deväťdesiatka (smiech). 

A robíte im na svadbách aj nejaký program?

Zvyčajne sa robí polnočné čepčenie nevesty; niektoré si pýtali aj typické čepčenie podľa regiónu, z ktorého pochádzajú. Buď teda boli všetky dievčatá v tradičnom kroji z daného regiónu, alebo príde každá vo svojom kroji a spievajú sa celonárodné piesne, ktoré k čepčeniu prislúchajú. Ide v podstate vždy o také malé vystúpenie pre svadobčanov.

Prijímate iba našich študentov, alebo aj záujemcov z „vonkajšieho prostredia“?

V minulosti to bolo tak, že k nám prichádzali študenti, ktorí šli na techniku; v súčasnosti je migrácia oveľa voľnejšia. Každý si vyberá súbor, ktorý sa mu páči; tu spomeniem, že prváci, najmä ak sú cezpoľní, to majú v prvom ročníku celkovo veľmi náročné, takže plnohodnotnými, riadnymi členmi sa stávajú až v druhom ročníku. Aj potom, keď štúdium ukončia, je pre nich táto partia často veľmi vzácna a chcú v nej naďalej fungovať, preto sa stáva, že namiesto 4-5 rokov zostanú niekedy aj dvakrát toľko. 

Predpokladám, že teraz hovoríme o migrácii študentov rôznych vysokých škôl. Aké pozitíva súboru prináša?

Najmä tie, že cezpoľní často naučia Bratislavčanov niečo nové, ale aj naopak; veľa si navzájom dávame a obohacujeme sa. V súčasnosti Technik tvoria poslucháči STU z necelej polovice, presnejšie 40 percent.

Stalo sa už, že ste niekoho museli aj vyhodiť?

Áno. Niekedy musím byť aj zlá. Súbor má svoje pravidlá a ak ich niekto nerešpektuje, musí von. Je to kolektívna hra, v ktorej hráme všetci spolu; neboli by sme tam, kde sme a nemali by sme úspechy, aké máme, ak by si každý robil, čo chce.

Prináša táto záľuba aj iné obmedzenia? Musia napríklad tanečníci držať diétu?

Určite si na seba musia najmä dávať pozor. A nielen tanečníci; hudobníci si musia chrániť ruky, speváci zasa hlasy. Ide však o rozumných mladých ľudí, ktorí si vedia porátať a uznať, že to bez toho jednoducho nepôjde. Dievčatá sa o seba starajú, aby aj pekne vyzerali, a na chalanov nabonzujem, že pred nácvikom vždy hrajú futbal, aby mali kondičku.

Stúpajú podľa vás nároky v porovnaní s minulosťou?

Jednoznačne; umelecké a štylizované choreografie nie je jednoduché uskákať. Výkon folkloristov je v súčasnosti často na úrovni vrcholových športovcov. Ide o rovnaké zaťaženie svalov, nakoľko musíte aj dýchať, aj skákať, aj sa usmievať, aj dobre vyzerať. A ešte sa aj tváriť, že vám to nič nerobí.

Choreografie pripravujete sama?

Áno, ale nie vždy úplne; vyštudovala som tento odbor u pána Nosáľa, ktorý bol (aj je) legendou, venujem sa tomu dlhé roky, ale aby sme sa divákom nezunovali, zvyknem prizývať aj iných choreografov. To isté sa týka aj hudobných úprav; z času na čas je potrebné, aby to jednoducho bolo iné. A keď veci staviam, potrebujem cítiť od členov, že je to v poriadku; že sa to dobre tancuje, že to stíhajú a zvládajú, že ich to nenudí. Mám aj istý okruh ľudí, od ktorých si následne zvyknem pýtať spätnú väzbu. Bez kritiky sa ťažko posúva.

A stalo sa vám niekedy, že ste pri tvorbe choreografie aj uleteli?

Áno, pred pár rokmi. Choreografia mala názov Keď sa žena opila. Šlo o veľmi zaujímavý materiál, ale nachádzali sa v ňom lascívne pesničky. Síce sa nikdy celkom nedospievali, končili vždy nejakým zvláštnym slovom na rozosmiatie; príbeh sa odohrával tak, že ženy spievali, vyšívali a odrazu jedna začala s lascívnejšou pesničkou. Čo sa následne začalo nabaľovať ; mali pri sebe aj muzikanta, z ktorého sa napokon vykľula prezlečená žena. Na toto dielo bola veľká kritika, ale tak všeobecne človek, ako aj konkrétne choreograf rokmi rastie a vyvíja sa. A jeho tvorba sa mení spolu s ním.

Pristavme sa ešte pri knihe Technik – umelecká cesta časom. Čo všetko v nej čitateľ nájde?

Som na ňu veľmi pyšná; nesie v sebe zaznamenaných 65 rokov súboru, sú v nej zachytené výročia, nehmotné kultúrne dedičstvo, vytvorenie našej hymny aj nášho znaku... ten máme na oblečení, na taškách a verejnosť je už naňho zvyknutá. V knihe takisto nechýbajú osobnosti nášho súboru či informácie o stretnutí zakladateľov. Tam ide o piatich veteránov, ktorí sa stále počas vyše polstoročia každý mesiac stretávajú, aj keď sú to už starí páni.   

A zúčastňujete sa na ich stretnutiach?

Áno, z času na čas na ne chodievam a znova a znova počúvam tie krásne príbehy z minulosti súboru, ktoré sa mi nikdy nezunujú.

Ešte nám prezraďte, ako vyzerá váš pracovný deň?

Začínam vždy faktúrami a objednávkami; prakticky všetky informácie, ktoré potrebujem dať von, viem odkomunikovať cez sociálnu sieť, čiže aj na nej trávim pomerne veľa času. Potom si pripravujem veci na večer, teda čo budeme preberať na tréningu. Následne sa zastavím doma, aby som sa pripravila, a idem na sálu za nimi. Nakoľko som v súbore ako vedúca dvadsiaty prvý rok, aj doma si už na moju zaneprázdnenosť zvykli (smiech). Okrem Techniku ešte vediem aj detský súbor, takže práce je naozaj dosť. Z tohto typu lásky sa však vyliečiť nedá.

Za rozhovor ďakuje Katarína Macková
Foto: archív respondentky, Matej Kováč

Rozhovor vyšiel pôvodne v časopise Spektrum 03/2019