Prejsť na obsah
Verejnosť

Slávnostný príhovor rektora STU Miroslava Fikara pri príležitosti osláv 100. výročia založenia Univerzity Komenského v Bratislave

Storočiami v dejinách meriame epochy. 100 rokov je vek už nadobro za horizontom jedného ľudského života. A keď tu dnes spoločne spomíname na založenie a 100 rokov existencie Univerzity Komenského, tak tým vlastne potvrdzujeme, že každá historická epocha, každá veľká inštitúcia  je vždy kolektívnym dielom - je výslednicou úsilia a práce obrovskej skupiny ľudí rôznych generácií, na konci ktorej sme my tu a teraz - s vďačným pohľadom otočeným do minulosti a nádejou opretou o budúcnosť - budúcnosť, ktorú máme teraz aj my v našich rukách. 

Vážené dámy, vážení páni, ctené slávnostné zhromaždenie - dovoľte mi prosím, aj v mene celej akademickej obce Slovenskej technickej univerzity, srdečne zagratulovať Univerzite Komenského k dnešnému veľkému výročiu a zaželať vám do budúcnosti všetko najlepšie: aby si s budúcnosťou Univerzity Komenského spájalo svoje životné túžby a vedecké sny čo najviac čo najšikovnejších študentov, skvelých pedagógov, aj budúcich veľkých vedcov. 

Miroslav Fikar

“Som veľký, lebo stojím na pleciach veľkých,” povedal pred viac než 300 rokmi Isaac Newton a vyjadril jednu veľkú pravdu: že univerzita a veda sú v prvom rade spoločenstvom, komunitou blízkych ľudí.  A azda budeme všetci súhlasiť, že obe patria medzi najužitočnejšie spomedzi prejavov sebavedomého, zvedavého a radostného postoja k svetu - lebo sú postavené na hodnotách otvorenosti, veľkorysosti, poctivosti a kontinuity. Univerzita a veda vznikli z oddanosti a udržali sa vďaka darom generácií pred nami, aby sa samé stali pre ľudstvo darmi.

Aj vznik Univerzity Komenského v júni roku 1919 môžeme vnímať v kategórii daru, ktorý sme získali hneď v prvých mesiacoch existencie nového štátu. A podobne môžeme vnímať aj samotný vznik prvej Československej republiky - ako geopolitický dar vtedajších veľmocí pre národy a národnosti tu v strednej Európe, ktoré si svoju nezávislosť a ambíciu rozvíjať sa slobodne vyvzdorovali v katastrofe 1. svetovej vojny a na troskách monarchie vytvorili nové štátne a národné spoločenstvá. 

A hoci to vtedy - presne pred 100 rokmi - boli pre prvú Československú republiku veľké a slávne dni - keď 27. júna 1919 vzniká výnosom Národného zhromaždenia v Prahe prvá slovenská univerzita a len o jeden deň neskôr 28. júna, v ďalekom Versailles pri Paríži podpíše Československo mierovú zmluvu, ktorá sa stane základom pre medzinárodné uznanie nového štátu -  faktom je, že podobne ako republika, aj táto univerzita vzniká doslova v bojových podmienkach. Veď nový štát nemá ustálenú južnú hranicu - a aj keď prvá svetová vojna už skončila - na Slovensku bolo v tom čase stále počuť streľbu od Košíc až po Levice. 

Vznik Univerzity Komenského v týchto “bojových” podmienkach sa preto dodnes javí ako výraz obrovskej energie, odvahy aj sebavedomia zakladateľov štátu. 

Tak sa mi vidí, že veľkorysosť a komunita sú kľúčom k veľkým výsledkom tak v politike, ako aj vo vede. Veď už na prvých európskych univerzitách sa zvyklo hovoriť: Tres faciunt collegium - na komunitu treba troch. A veru, nejako podobne vznikla aj Univerzita Komenského: pred 100 rokmi ju začalo budovať len zopár jednotlivcov, ktorí v skromných podmienkach zvládli založiť novú univerzitu a dokázali v nej vzdelávať. 

Avšak budovateľský étos, ktorý spája ľudí vždy, keď vzniká niečo nové, po 100 rokoch prirodzene vyprchal. Nad revolučnými zmenami už dávno zvíťazila každodennosť - a je to tak dobre. Pred 100 rokmi neboli na Slovensku žiadne vysoké školy, ani takmer žiadni vedci - dnes máme vysokých škôl viac než tridsať a žije a pracuje tu viac než 15 000 výskumníkov.  Sme inde, sme oveľa ďalej, čelíme iným výzvam, kladieme si iné úlohy - ale tú jednu základnú otázku máme stále spoločnú: Čo s tým urobíme? Kam to posunieme ďalej? 

Slovensko sa za 100 rokov veľmi posunulo, sme úspešná a sebavedomá krajina, ktorá si už nepotrebuje sama pred sebou nič dokazovať - nemusíme bojovať o národnú emancipáciu, máme vlastný štát, nemusíme budovať vysoké školstvo na zelenej lúke - máme pred sebou iné úlohy a myslím si, že tou hlavnou v oblasti vedy dnes je, aby sme naše univerzity a našu vedu spojili so svetom. Aby sme sa mu naplno otvorili a ukázali, že sme tu, že aj vo vede dokážeme byť v súťaži s najlepšími.  Poviem to takto: dnes nám už naozaj nič nebráni v ambícii byť svetový. 

Náš mohykán vedy a politiky Milan Rastislav Štefánik má pekný výrok o tom, že “malé národy sa dokážu vo svete presadiť len svojou kultúrou a vedeckým poznaním.” Myslím, že by sme si to mali častejšie pripomínať. A som veľmi rád, že sme sa ako tri najväčšie vedecké inštitúcie na Slovensku - STU, UK spoločne so Slovenskou akadémiou - k tomuto odkazu prihlásili a podpisom Memoranda o spolupráci zaviazali ku konkrétnym krokom k naplneniu ambície internacionalizácie slovenskej vedy. 

Vážené dámy, vážení páni. Slovensko nemá ani ropu, ani zlato - čo máme, sú mimoriadne šikovní a vzdelaní ľudia a práve rozvoj univerzít a vedeckého výskumu je cestou, ako pre našu krajinu zabezpečiť lepšiu budúcnosť. O tom sa celkom isto nemusíme presviedčať.  Vieme to,  a zároveň je jasné, že to teraz máme aj my v našich rukách - dovoľte mi preto celkom na záver ešte raz zopakovať: Tak čo s tým urobíme? Kam to posunieme ďalej?