Prejsť na obsah
Verejnosť

Ako sa študuje na Fakulte informatiky a informačných technológií STU v Bratislave, približuje inžinier Jaroslav Loebl, ktorý tento rok ukončí doktorandské štúdium.
Maturoval som na Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne. Pôvodne som chcel študovať psychológiu, od čoho ma mnoho ľudí odhováralo, hlavne pre možnosti uplatnenia, ale ja som tvrdohlavo stál za svojím rozhodnutím.
V poslednej chvíli som však zameranie zmenil na informatiku. Paradoxne, išlo o cestu menšieho odporu -v maturitnom ročníku to pre mňa znamenalo menej učenia, prívetivejších vyučujúcich a ľahšiu maturitu. Psychológiu som si napriek tomu ako maturitný predmet nechal.

O budúcnosti rozhodli peniaze
Odmalička som mal k počítačom blízko, keďže otec mal jeden doma na prácu, vtedy ešte s procesorom Intel 80386 a mňa ako zvedavé decko lákala svietiaca obrazovka a hýbuce sa „niečo“ na monitore.
Pravidelné zákazy a príkazy menej sa hrať na počítači k tomu tiež prispievali, keďže zakázané ovocie chutí najlepšie. Neskôr na gymnáziu som aj vďaka tomu vynikal v programovaní, ale zároveň som sa začal viac zaujímať o humanitné vedy, ktoré ma vtedy lákali.
V konečnom dôsledku ma k štúdiu informatiky prilákali peniaze. Mal som vtedy viac starších známych a vedel som o ich platoch ako zamestnancov IT sektora. Informačné technológie pre mňa teda znamenali viac peňazí za menej námahy v porovnaní chológiou.
Tvrdohlavosť zrazu s psyustúpila, zvíťazili lenivosť a pohodlnosť ao mojej budúcnosti bolo rozhodnuté.

Neúspechy k štúdiu patria
Ak by ste sa ma chceli spýtať na začiatky štúdia na Fakulte informatiky a informačných technológií STU, odpovedal by som slovami Jaroslava Dúška z filmu Pelíšky: „Zatnout zuby a vydržet.“
Neúspechy k štúdiu patria, netreba sa dať odradiť. Lebo množstvo štúdia a povinností môže v porovnaní so školou pôsobiť na prváka ako facka.
Chvíľu trvá, kým si človek zvykne, že ho tu nikto nevodí za ruku a skôr sa čaká, že študent bude vyučujúcich zasypávať otázkami, ak niečomu nerozumie. Počas mojich štúdií sa často považovalo za „cooľ byť maximálne vyťažený, pracovať popri ňom, spávať tri až päť hodín denne alebo najlepšie ani nespať a programovať a učiť sa celú noc, nadopovaný kávou a energetickým nápojom. Robieval som to aj ja, ale s odstupom času sa na to pozerám s dešpektom.
Stopka v mojom prípade prišla po obzvlášť ťažkom období, keď som priemerne spal pod tri hodiny. Organizmus mi naznačoval, že niečo nebude v poriadku. Zľakol som sa, zvoľnil tempo, do práce som chodil menej, snažil som sa viac spať. Dosť mi to pomohlo, o prácu som neprišiel, školu som dokončil, našiel som si frajerku a cítil som sa omnoho lepšie. Chcem tým povedať, že sa treba naučiť rozložiť si sily a neničiť si zdravie.
Tiež je dobré nezabíjať čas sociálnymi sieťami, hlavne Youtube a Netflix sú osvedčení zabijaci. Ak už človek musí tieto veci sledovať, tak systémom odmeňovania sa: „Túto jednu kapitolu sa naučím a potom si pozriem jednu časť.“

Ako s voľným časom
Chodil som do dvoch folklórnych súborov (tréningy som mal štyri- až šesťkrát do týždňa plus vystúpenia), hral som na gitare a ešte som stíhal občasnú diskotéku vUniqe klube, pivo v Kotolni, University Deathmatch, Trafoparkotéku, Bažanta na Mlynoch, beánie a iné akcie.
A to nie som žiadny génius, zadania som jednoznačne nerobil najrýchlejšie a ani najlepšie.

Práca popri škole
Popri štúdiu som začal pracovať v lete po absolvovaní druhého ročníka a prácu som si hľadal asi týždeň.
Prestal som až v poslednom semestri inžinierskeho štúdia, lebo som chcel viac času venovať diplomovke a už som tušil, že budem chcieť skúsiť aj doktorandské štúdium.
Za mojich čias bola situácia taká, že ak niekto nepracoval, tak to bolo preto, lebo nechcel. Takých ľudí veľa nebolo, zo spolužiakov, ktorých som poznal, pracovali takmer všetci.
A ak bol človek zaregistrovaný na profesia.sk alebo linkedln, tak pravidelne chodili ponuky aj e-mailom, prípadne niektorí recruiteri vám rovno volali na mobil, ak bol verejný.