Prejsť na obsah
Verejnosť


Mariana Derzsi s americkými, slovinskými a poľskými vedcami publikovala unikátny objav. Hľadá nové materiály. Teraz sa vrátila a pôsobí na Slovenskej technickej univerzite. Opisuje, aký bol jej prvý mesiac.


Vedkyňa Mariana Derzsi hľadá nové materiály. Výsledkom jej skúmania môžu byť smartfóny, ktoré by v ideálnom prípade nebolo treba dobíjať, všetko by si pamätali a nikdy sa nekazili. Na výskume spolupracuje s poľskými, slovinskými a americkými vedcami. Desať rokov pôsobila na univerzitách vo Varšave, Krakove, Paríži a v Padove. Teraz sa vracia na Slovensko na Materiálovotechnologickú fakultu Slovenskej technickej univerzity v Trnave. Denník N s Derzsiovou komunikoval každý týždeň počas prvého mesiaca po jej nástupe na univerzitu. Nastúpila v druhej polovici januára tohto roku.
1. týždeň: Bratislava sa nezmenila, Varšava bola za desať rokov iné mesto
Vrátila som sa po desiatich rokoch na Slovensko a na prvý pohľad nevidím žiadne veľké zmeny. Posledné roky som žila najmä vo Varšave a tá je dnes úplne iným mestom ako pred desiatimi rokmi, zreteľné je to na prvý pohľad. V Bratislave to tak nie je.
Ale niečo sa predsa len zlepšilo, mám dojem, že vodiči sú civilizovanejší a viac dodržiavajú rýchlosť, hoci kolegovia sa môjmu dojmu smejú. Príjemne ma prekvapilo, ako rýchlo som na úradoch vybavila všetky papiere. Všetci sa tu sťažujú, ale napríklad v Taliansku to funguje horšie. Tam som si musela všetko obehať sama, na Slovensku mi pri vybavovaní sociálneho poistenia pomohlo personálne oddelenie. Zatiaľ nebývam v Trnave, ale blízko Dunajskej Stredy v dedinke, odkiaľ pochádza môj manžel. Takže do práce dochádzam, ale niekedy pracujem z domu.
Zatiaľ som rada, že som tu, ale je to len prvý týždeň. Na Slovensko som sa vždy chcela vrátiť, ale už ako vedkyňa, ktorá vie dať študentom aj škole niečo viac ako bežný pracovník – môže vytvoriť tím ľudí, priniesť know-how, ponúknuť nový smer výskumu.
Môj návrat sa začal asi pred rokom. Ľudia zo Slovenskej technickej univerzity v Trnave ma pozvali prednášať, hoci som ich predtým nepoznala.
Mladý tím robil podobné veci, ako som robila v Poľsku. Mám pocit, že sme si sadli a máme podobné názory na to, ako by sa mala robiť veda. Tak som si povedala, že idem do toho.
Som rozhodnutá tu zostať aj v prípade, že podmienky nebudú ideálne. Pre mňa je dôležité, aby sme to všetci brali vážne.
Keď som prišla, čakala ma už kancelária s mojou menovkou, počítač, mala som aj základné vybavenie. Prekvapilo ma, ako rýchlo to vybavili.
Keď som sa v minulosti občas ocitla na Slovensku, počúvala som len samé náreky a získala som dojem, že ľudia sú skeptickí, cynickí a ironickí. Prichádzala som s obavou, že tak budú pristupovať aj ku mne, budú sa čudovať, prečo som prišla a podozrievať ma, že rýchlo opäť zutekám. Ale prijatie bolo veľmi vrelé a všetci okolo mňa sú milí, snažia sa, aby som si čím dlhšie udržala svoj optimizmus. Verím, že to nie je len preto, lebo som ich sama nakazila svojou pozitívnou náladou.
O situácii v slovenskej vede som po svojom odchode veľa nevedela, zaujímala som sa len o svoju prácu. Zachytila som však minulý rok v médiách problém s eurofondmi na vedu (ministerstvo školstva rozhodovalo eurofondoch na vedu a výskum za 600 miliónov eur. Veľké univerzity z eurofondov nedostali takmer nič, peniaze mali ísť aj do pochybných firiem, Európska komisia reagovala stopnutím peňazí. Jednu z dvoch výziev už štát zrušil, druhá sa ešte kontroluje, zo 600 miliónov eur sa nič nevyčerpalo, pozn. red.).
Vnímala som to ako moment, keď síce niečo vyšlo na povrch, ale v skutočnosti sa to dialo dlhé roky, len si to nevšímala verejnosť.
A prečo som odišla z Varšavy? Rozhodne nie preto, lebo by mi tam niečo chýbalo. Naše experimentálno-teoretické laboratórium malo špičkové vybavenie, náš tím bol nezávislý a samostatný, bolo to vysnívané pracovisko každého vedca. Ale chcela som svoje skúsenosti priniesť domov, na Slovensko.
Aj môj manžel sa chce vrátiť, ak sa naskytne vhodná príležitosť a obaja v to veríme, inak by sme sa takto nerozdelili.
Zatiaľ pokračuje vo Varšave, pracuje v úplne inej oblasti, volá sa to mikrofluidika. Ide o miniaturizáciu biologického alebo chemického laboratória do pár centimetrových mikročipov, v ktorom bude možné odhaliť rakovinové bunky tak efektívne, že do poslednej molekuly by ste vedeli povedať, či tam je rakovina, aj o aký typ ide. Alebo by to mohlo pomôcť oveľa rýchlejšiemu a efektívnejšiemu testovaniu nových liekov, či dokonca v reálnom čase analyzovať DNA na aparatúre veľkosti mobilného telefónu. Je to veľmi účinná a všestranná technológia.
U nás nič také neexistuje. Pre manžela to bude veľká výzva – priniesť na Slovensko niečo úplne nové. Ale potreboval by vybudovať alebo nájsť také laboratórium či výskumné stredisko, kde je už väčšina prístrojov dostupných.
U mňa to bolo jednoduché, lebo som teoretička a nepotrebujem veľmi drahé prístroje, stačí mi superpočítač. Chcem pokračovať vo svojom výskume, ktorý som robila vo Varšave a aj keď mi povedali, že budem môcť používať slovenský superpočítač, využívam ešte ten vo Varšave. So slovenským zatiaľ nepracujem, lebo ešte nemám licencie na softvéry, ktoré na moje výpočty potrebujem a stoja niekoľko tisíc eur. Mala by som ich platiť z grantového programu ministerstva školstva „Návrat domov“. Na schválenie peňazí ešte čakáme.
„Návrat“ je projekt štátu, ktorý chce získať slovenských vedcov pôsobiacich v zahraničí a vytvoriť im podmienky, aby pracovali doma. Univerzita teraz vypísala miesto, na ktoré žiadajú tento grant a o toto miesto sa teraz uchádzam aj ja.
Môžem istý čas fungovať cez počítač vo Varšave, ale nemôžem to robiť donekonečna. Ak nebudem vedieť peniaze vyriešiť do roka, budem len sedieť a čítať články iných.
2. týždeň: V zahraničí sme mali medzinárodné tímy, tu nie
Bol to týždeň plný stretnutí. Chodila som po kanceláriách a rozprávala som sa s kolegami. Je to tu neformálne, podobne ako vo Varšave. Tykáme si, mnohí máme menej ako 45 rokov.
Stretla som sa so zdanlivými drobnosťami, ako je založenie bankového účtu, ktoré by som v zahraničí neriešila. Bola som vo viacerých bankách a prekvapilo ma, že sú tu veľmi drahé služby. Mala som účty vo Francúzsku či v Taliansku a mám dojem, že boli lacnejšie. Tu mi síce nakoniec radili, ako mať účet aj zadarmo, ale musela by som si povyberať nejaké služby, čo bolo také unavujúce, až ma z toho rozbolela hlava.
Prekvapilo ma tiež, že odo mňa chceli výpis z registra trestov. To sa mi v zahraničí nestalo a nechápem, prečo je to potrebné. Vo Varšave som učila a nezaujímalo ich, či mám čistý register.
Je ale pravda, že nie som vhodný typ na porovnávanie cien a kvality služieb. My vedci sa pohybujeme v našom vlastnom svete, keď sa ráno zobudím, najprv si pozriem svoje výpočty a až potom si idem umyť zuby a najesť sa. Potom idem do Trnavy, začnem s kolegami hovoriť o nových nápadoch. Sme nadšenci pre to, čo robíme, a tak trochu ignorujeme, čo sa deje vonku.
Ale všimla som si, že tu nie sú medzinárodné tímy, čo je škoda.
V Poľsku sme boli v najužšom kruhu spolupracovníkov aspoň traja zo zahraničia, napríklad doktorand z Veľkej Británie či Bulharska. Program na lákanie zahraničných vedcov majú v Poľsku už dlho a funguje. V laboratóriu môjho manžela, ktorý vedie 11-členný tím, je viac ako tretina výskumníkov z cudziny.
V Taliansku to bolo ešte zmiešanejšie, polovicu času sme hovorili po taliansky a zvyšok po anglicky, lebo tam boli stále zahraniční študenti, výskumníci či stážisti. Keď som si išla oddýchnuť do spoločenskej miestnosti, bol to vždy zážitok, stretávala som ľudí z rôznych kultúr a kontinentov. Ale treba povedať, že Padovská univerzita patrí medzi najstaršie aj najvýznamnejšie v Európe.
Medzinárodné tímy sú veľmi potrebné – burcujú k oveľa vyššej tvorivosti, pracujete s človekom, ktorý má iný pohľad na svet a diskusie sa vyvíjajú inak, ako keď sa medzi sebou zhovárajú dvaja Slováci.
A v tímoch by malo byť viac žien. V Poľsku ich nebolo veľa, ale v Taliansku to bolo celkom vyrovnané, hoci zrejme len preto, lebo som bola v ústave geologických vied, bolo tam menej matematiky aj fyziky.
Cítiť tu stále predsudky. Keď som kedysi váhala, či ísť na fyziku, hovorila som si, že to nie je pre mňa, lebo som nevidela žiadne ženské vzory. Už podvedome dievčatá nevedieme k matematike a fyzike.
S Poliakmi sa mi výborne pracovalo, sú cieľavedomejší ako Slováci. My sme síce pracovití, ale dáme sa veľmi ľahko odradiť a menej si veríme. Poliaci idú za vyššími cieľmi, my akoby sme sa báli nastaviť si latku vyššie.
Keď zisťujem, ako tu fungujú granty, prekvapuje ma, že nie sú určené pre rôzne skupiny vedcov. V Poľsku mohli získať mladí vedci – napríklad doktorandi – granty zvlášť, aby nemuseli súperiť so staršími a skúsenejšími, lebo by sa ocitli v nevýhode a mali by malé šance. Pokiaľ viem, na Slovensku to tak nefunguje.
Lenže my potrebujeme, aby mladí ľudia už počas štúdia robili nielen výskum, ale aby sa aj naučili napísať grant a zodpovedali zaň. Získajú tak skúsenosti a sebavedomie.
Aj sumy grantov sú tu nižšie ako v Poľsku, kde sú síce tabuľkové mzdy podobné ako u nás, ale tam si vďaka grantom vedci zvyšujú platy. Takže teraz zarábam menej ako v Poľsku, čo môže byť časom problém, zatiaľ sa však snažím na to nesústrediť.
3. týždeň: Podpora vedcov by mohla byť jednoduchšia
Zvykám si na dochádzkový systém na univerzite – na vrátnici je počítač a musím doň zapísať svoje číslo pracovníka, aby vedeli, že som v práci. Na univerzitách v zahraničí som sa s tým nestretla. Chápem dôraz na morálku, ale dôležitejšie podľa mňa je to, čo urobím a nie to, či som v práci osem hodín.
Je však pravda, že univerzita v Trnave sa snaží vychádzať vedcom v ústrety a môžem pracovať aj z domu.
Teraz vidím, že postupnosť krokov, ako sa prihlásiť do projektu „Návrat“ ministerstva školstva, je nelogická. Najskôr univerzita podáva na ministerstvo školstva návrh projektu – v mojom prípade to bolo do konca októbra minulého roku. Súčasťou projektu je prijatie experta – Slováka zo zahraničia.
Ak ministerstvo projekt schváli, inštitúcia môže vypísať konkurz na tohto experta, ktorého musí do dvoch mesiacov nájsť a zamestnať. V mojom prípade bol tento návrh schválený vlani koncom decembra, experta teda museli schváliť do konca februára.
Keď už inštitúcia experta zamestná, potom musí poslať dokumenty o ňom na ministerstvo, ktoré ich posúdi. V mojom prípade to malo urobiť do 20. marca. (ministerstvo projekt po našich rozhovoroch odobrilo – pozn. red.)
Tento postup nie je ideálny, lepšie by bolo, ak by projekt písal priamo prichádzajúci expert, ten predsa najlepšie vie, čo chce priniesť, ako to chce realizovať a čo všetko na to potrebuje. Podobne to funguje v Poľsku, ale aj v Slovenskej akadémii vied, ktorá má aj vlastný program, ktorý je iný ako ten z ministerstva.
4. týždeň: Ak by mi išlo o plat, tak sa nevrátim
Či sa oplatilo vrátiť? Ak by bola moja práca len o plate, tak nie. Je to veľmi zlé. Na Slovensku sú dva druhy vedcov – tí, ktorí túto prácu chápu ako poslanie, lebo ak by to mala byť pre nich len práca, tak veda na Slovensku už dávno zanikne. Potom sú tu takí, ktorí sa len tvária, že robia vedu, takí sa však nájdu všade na svete.
Prečo som sa potom vrátila? Vždy som robila v špičkových laboratóriách, kde nebolo treba riešiť nedostatok peňazí. Ale najviac som sa pri návrate tešila na to, že budem môcť robiť vedu na Slovensku. Že môžem domov priniesť to, čo som sa naučila. Chcem inšpirovať študentov a viesť ich k vede, aby sa z nej tešili. Ak nadchnem len jedného, bude to stáť za to.
Toto je moja vlasť a keď vidím, ako to v zahraničí dobre funguje, chcem, aby to fungovalo aj tu. Nechcem byť tou, ktorá keď zistí, že to u nás nefunguje, vyberie si hneď ľahšiu cestu a zuteká opäť do zahraničia. Ja som do zahraničia odišla, aby som mohla robiť so špičkovými vedcami a vyvíjala sa. Na Slovensku by som stagnovala, ale je treba dodať, že som tu získala dobrý základ, inak by ma v zahraničí neprijali.
Toľko Slovákov v zahraničí robí úžasné veci, ale nevieme to robiť doma. Chcela by som, aby sme to vedeli zmeniť, aby sme sa začali vracať.
Keď to porovnám s Varšavou, nemám pocit, že by boli spiatočníci, v našom ústave je aj dobré materiálne vybavenie. Rozdiel je v tom, že vo Varšave som robila na projektoch, kde sme nemuseli riešiť peniaze. Mali sme takmer nekonečný prístup ku všetkému, čo sme potrebovali.
Na Slovensku boli ešte pred mojím odchodom veľmi ťažké podmienky. Museli sme si veľmi dobre rozmyslieť, aké výpočty zadáme, lebo sme nemali superpočítač. Mali sme len dva, z ktorých sme mohli spustiť výpočty – a chceli sme ich robiť viacerí.
Keď som odišla, zrazu som mohla slobodne rátať, pracovať aj na nápadoch, ktoré neboli úplne stopercentné, ak som si chcela len niečo preveriť, mohla som. Bolo to niečo úplne iné. V Poľsku som mohla písať projekty, v ktorých bolo veľa peňazí na konferencie, vybavenie, mali sme veľmi drahé laboratórium. Okrem základného platu z univerzity sme väčšiu časť sumy z výplaty dostali cez granty. Na Slovensku vedci zarábajú veľmi málo a potom ich frustruje, keď sa snažia, ale nie sú ohodnotení.
Ľudia, s ktorými som sa tu stretla, sú zaujímaví a robia veci na vysokej úrovni, je tu tvorivá atmosféra. Žijú vedou, kolega robí so študentmi posedenia pri víne, kde hovoria o vede, iný robí v rádiu a snaží sa popularizovať vedu. Ale mali by sme sa vedieť viac pochváliť, hovoriť o svojich úspechoch. Vidí sa mi, že sme národ, ktorý sa nechce veľmi konfrontovať s ostatnými, chce sa doma zavrieť do obývačky a mať pokoj.
----
Aký výskum robí Mariana Derzsi
Vedkyňa Mariana Derzsi pôsobila na univerzitách vo Varšave, Krakove, Paríži aj v Taliansku na Padovskej univerzite. Získala jedno z najprestížnejších štipendií – Marie Skłodowska-Curie Early Stage Researcher Fellowship.
Zameriava sa na hľadanie nových funkčných materiálov s využitím najmä v mikroelektronike. Venuje sa výskumu anorganických materiálov, prevažne kryštálov, čiže tuhých látok s pravidelným usporiadaním atómov.
S kolegami z Varšavy, Ľubľany a Washingtonu hľadajú nové materiály, z ktorých by mohli zhotoviť napríklad lepšie elektrické káble, batérie do mobilu alebo pamäťové zariadenia. Výsledkom by boli napríklad smartfóny, ktoré by v ideálnom prípade nebolo treba dobíjať, všetko by si pamätali a nikdy sa nekazili.
Hľadanie nových materiálov prebieha tak, že Derzsi a jej kolegovia rozbiehajú vo svojich laboratóriách chemické reakcie, v ktorých syntetizujú nové látky. Nie vždy vedia, akú látku vytvorili a v takom prípade hľadajú odpoveď pomocou počítačových simulácií. Vďaka výpočtom dokáže Derzsi povedať, akú látku jej kolegovia v experimentoch objavili a aké sú jej vlastnosti.
Zaoberá sa materiálovým dizajnom na atómovej úrovni (alebo počítačovým modelovaním nových materiálov na atómovej úrovni). Ide o nový spôsob objavovania materiálov pomocou počítačov. Počítačové modelovanie založené na kvantovo-mechanických metódach umožňuje predpovedať molekulovú štruktúru požadovaného materiálu vychádzajúc napríklad len z chemického zloženia. Pomocou týchto metód môžeme vypočítať aj podmienky, v ktorých môže daný materiál existovať a určiť aj jeho vlastnosti. Takýto teoretický prístup zohral kľúčovú rolu aj pri ich objave nového typu nanorúrok.
Ide o objav nanorúrok, ktoré sa zložením a štruktúrou líšia od „tradičných“ nanorúrok. Tie pôvodné sú na báze uhlíka a atómy majú usporiadané tak, že ak by ste nanorúrky rozvinuli, dostali by ste niečo ako medový plást. Nové nanorúrky sú tvorené striebrom a fluórom a ich základným stavebným blokom nie je šesťuholník, ale štvorec. Praktické využitie sa zatiaľ skúma, vedci predpokladajú, že by sa dali využiť v elektronike, ktorá by sa ďalej miniaturizovala. Na výskume sa podieľal poľský tím z varšavskej univerzity, slovinský tím z univerzity v Ľubľane a americký tím z Carnegieho inštitútu vo Washingtone.

[dennikn.sk 18/05/2018]
Autor: Veronika Folentová
Link: https://dennikn.sk/1119863/uspesna-vedkyna-sa-vratila-po-10-rokoch-stravil-sme-s-nou-prvy-mesiac-nie-je-to-zle-ale/?ref=list