Prejsť na obsah
Verejnosť

Hlasujte za SLOVENKU roka 2019

KATEGÓRIA VEDA A VÝSKUM
Verejnosť o nich veľa nevie. Pracujú v laboratóriách, dlhé hodiny trávia v archívoch a pri počítačoch. Výsledky ich práce nám však zlepšujú či uľahčujú život a oceňujú ich na odborných fórach. Tri z takýchto skvelých dám sú nominované v ďalšej kategórii a dnes ich predstavujeme.

Objavuje tajomný svet mikroorganizmov
,,Nikto sa nestal úspešným bez toho, aby niekedy neurobil chybu. Chyby a zlyhania sú súčasťou nášho života a keď sa ich snažíme napraviť a poučiť sa z nich, sú kľúčom pre náš rast." Aj k takému ponaučeniu dospela pri svojej práci prof. RNDr. Daniela Hudecová, PhD., pracovníčka Ústavu biochémie a mikrobiológie Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU.
,,Svoju prácu som nikdy nepovažovala za povinnosť. Bola a zostala skôr koníčkom, ktorý pomáha uspokojiť moju zvedavosť. Preto neľutujem, že mi zobrala voľný čas a spánok, keď som si ,nosila' prácu domov a neraz som trávila aj víkendy pri vyhodnocovaní experimentov. Mikróby totiž neprestanú rásť a rozmnožovať sa v piatok po skončení pracovného času," vysvetľuje profesorka Hudecová, pre ktorú sa mikróby a veda o nich stali srdcovou záležitosťou už počas štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave.
V rámci letnej študentskej praxe sa na tri týždne ocitla na Katedre technickej mikrobiológie a biochémie Chemickej fakulty SVŠT v laboratóriu antibiotík, kde výskumný kolektív hľadal nové antibiotiká a testoval ich antimikrobiálnu aktivitu. ,,Práca v laboratóriu ma hneď uchvátila. Doslova som nasávala nové poznatky, naučila som sa nové metódy. Tu niekde sú začiatky mojej cesty spojenej s poznávaním tajomného sveta najmenších organizmov - mikroorganizmov," spomína a dodáva, že mladícky entuziazmus, s akým vykročila na výpravu, ktorá jej umožnila prežiť dobrodružstvo poznávania, ju neopúšťa ani dnes. Jej prvým pôsobiskom po skončení školy bol Výskumný ústav agrochemickej technológie, kde viac ako desať rokov pracovala na výskume a vývoji trimorfamidu - prvého originálneho československého systémového fungicídu proti múčnatke.
Doteraz je hrdá na to, že sa podieľala na jeho registrácii a zavedení do výroby a poľnohospodárskej praxe. Od roku 1989 je vysokoškolskou pedagogičkou a vychovala desiatky bakalárov, diplomantov a niekoľkých doktorandov. Vo vedeckej práci sa orientuje na stanovenie antimikróbnej aktivity a mechanizmov pôsobenia nových typov zlúčenín prírodného a syntetického pôvodu. ,,Nikdy som sa neuspokojila s rutinnými metódami, vyvinula som viaceré nové originálne postupy a etablovala som sa v medzinárodnom kontexte v oblasti vývoja nových zlúčenín s výraznou antifungálnou účinnosťou," tvrdí autorka a spoluautorka viacerých učebných textov, monografií a patentov, vyše sto tridsiatich pôvodných vedeckých prác, ktoré boli viac ako tisíckrát citované.
Za svoju prácu získala viacero ocenení. Za jedno z najvýznamnejších považuje zlatú Patočkovu medailu za vedecký a pedagogický prínos k rozvoju mikrobiológie, ktorú jej pri príležitosti 90. výročia svojho založenia udelila Československá spoločnosť mikrobiologická. Laboratórium antibiotík, ktoré už za študentských čias predurčilo jej profesionálny život, bolo osudné aj inak. Práve tu stretla vtedy ešte študenta ,,techniky", s ktorým sa po skončení vysokej školy zobrali. ,,Mali sme spolu dcéru a syna a ako starí rodičia sme sa dočkali štyroch vnukov. Po predčasnom skone môjho manžela sú mi oporou moje deti a teším sa z vnúčat, mojich zlatíčok. Vždy sa môžem s dôverou obrátiť aj na svojich kolegov, s ktorými sme si vybudovali priateľské vzťahy. A studnicou, z ktorej stále čerpám životnú energiu, je príroda a naša záhrada. Pri pobyte v nej pookrejem a svet je hneď krajší."

Svetlo na ceste za poznaním
,,Vedecký výskum je svetlom na ceste za poznaním a umožňuje nám posúvať jeho hranice. Je dôležité klásť správne otázky, diskutovať získané výsledky, hľadať súvislosti a aplikovať vedomosti." Takto odpovedá na otázku, čo má na svojej práci rada, prof. RNDr. Renáta Oriňaková, DrSc., prodekanka pre vedu, výskum a rozvoj a vedúca Katedry fyzikálnej chémie na Ústave chemických vied Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach.
Je ťažké uveriť, že v detstve túžila byť baletkou a ešte aj po tom, ako ju profesor matematiky na gymnáziu inšpiroval k štúdiu matematiky a chémie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, nespájala svoju budúcnosť s vedou a výskumom. ,,Bála som sa, že to bude nudná, monotónna práca, ale chcela som zostať v Košiciach, preto som prijala ponuku nastúpiť na doktorandské štúdium v odbore fyzikálna chémia," prezrádza o svojej ceste k vede dnes už špičková vedecká osobnosť, jedna z mála žien na Slovensku, ktoré dosiahli titul DrSc. v odbore fyzikálna chémia. ,,Významné vedecké výsledky sme spolu s kolegami dosiahli v oblasti nanoštruktúrovaných substrátov a nanomateriálov pre senzoriku, biomedicínu a elektrokatalýzu. Druhou významnou oblasťou je štúdium mechanizmu elektrochemického vylučovania niklu," vysvetľuje. Výsledky svojej práce prezentovala v publikáciách, na zahraničných a domácich konferenciách, z ktorých viaceré aj organizovala, podieľala sa na riešení mnohých domácich aj zahraničných projektov. Za svoju vedecko-výskumnú a publikačnú činnosť získala rad ocenení.
Pritom začiatky boli dosť hektické... ,,V januári 1997 sa narodil náš prvý syn a v lete 1997 som obhájila doktorandskú dizertačnú prácu a získala titul PhD. V decembri 1998 sa narodil náš druhý syn," spomína, no konštatuje známu skúsenosť: ,,Ženy všeobecne musia zvládnuť a stihnúť oveľa viac ako muži. Nebolo a ani teraz nie je vždy jednoduché skĺbiť starostlivosť o rodinu a domácnosť s prácou. Raz má prednosť rodina, inokedy zase práca. Našťastie, manžel pôsobí v rovnakej oblasti a toleruje, že pracujem aj doma cez víkendy a po večeroch."
V súčasnosti sa profesorka Oriňaková venuje výskumu degradovateľných biomateriálov pre náhradu kostí, vývoju novej generácie elektrochemických biosenzorov na skorú detekciu diabetu a príprave vysoko aktívnych katalyzátorov pre elektrochemické vylučovanie vodíka s uplatnením v batériách a palivových článkoch. Za zložito a pre laika nezrozumiteľne znejúcimi formuláciami sa teda skrývajú výsledky, ktoré poslúžia v každodennej praxi.
Robiť dnes na Slovensku výskum však nie je jednoduché ,,Niekedy je pomerne ťažké zabezpečiť si financovanie výskumu a nenechať sa odradiť, ak neprišli očakávané výsledky. Ak sa nám podarí získať granty, ,bojujeme' ešte s verejným obstarávaním. Celkovo je situácia v školstve a hlavne vo vede a výskume na Slovensku v porovnaní s inými krajinami dosť zlá," hovorí otvorene. ,,Tieto oblasti nepatria medzi skutočné priority štátu. Sú slabo financované a mladí ľudia odchádzajú do zahraničia. Je v poriadku, že naše deti využívajú šancu študovať na renomovaných zahraničných univerzitách, získavajú skúsenosti a rozhľad, ale je treba ich motivovať, aby sa vrátili domov."
S manželom, tiež chemikom, pracujú spolu na katedre a zdieľajú problémy aj úspechy. Ich dvaja synovia sa však prírodným vedám podľa jej slov úspešne vyhýbajú...

Vzťah k architektúre máme v rodine
Architektka, pedagogička a historička architektúry prof. Ing. arch. Jana Pohaničová, PhD. pôsobí v Ústave dejín a teórie architektúry a obnovy pamiatok Fakulty architektúry STU v Bratislave. Tvrdí: ,,Tým, že získavam a zároveň odovzdávam poznatky, obohacujem istým spôsobom nielen seba, ale aj iných. Je to dobrý pocit - byť užitočná."
,,Moja maminka predstavuje prvú, ja s manželom Igorom druhú a syn Tomáš už tretiu generáciu architektov v našej rodine," začína svoje rozprávanie jedna z troch žien na Slovensku, ktoré si pred menom môžu písať titul profesorky v odbore architektúra a urbanizmus. ,,U maminky som videla, ako vyzerá práca výskumníčky, historičky architektúry, preto som veľmi neváhala a po maturite si vybrala štúdium na Fakulte architektúry STU v Bratislave. Mala som to šťastie, že sme neskôr istý čas pracovali ako kolegyne na viacerých výskumných úlohách a grantových projektoch. Napísali sme spolu aj knižnú monografiu o dejinách architektúry 19. storočia na Slovensku, prvú svojho druhu vôbec. Práve táto téma sa stala mojou srdcovou záležitosťou."
Určite nebolo ľahké úspešne sa uchádzať o titul profesorky v odbore, v ktorom vo viac ako sedemdesiatročnej histórii architektonického vzdelávania na Slovensku dominovali páni. Kritériá boli prísne a nároky sa neustále stupňovali, no výsledkami a kvalitou práce si postupne získala rešpekt a uznanie doma i v zahraničí. Dnes má za sebou rad ocenených knižných monografií, vedeckých a odborných prác, úspešných grantov a autorských či kurátorských výstavných projektov. Práve vedecké monografie považuje za svoj najväčší úspech na poli vedy a výskumu. Je za nimi mnoho rokov systematického bádania v archívoch a v teréne, hodiny presedené za počítačom nielen v práci, ale aj večer či v noci doma.
Preto si veľmi váži, že v roku 2016 jej udelili Cenu Martina Kusého za významný prínos k poznaniu a reflexii vedeckého výskumu v oblasti dejín architektúry 19. storočia na Slovensku v kontexte európskych súvislostí. ,,Obdobie, ktorým sa zaoberám - takzvané dlhé storočie (19. storočie), patrí k najmenej prebádaným etapám v dejinách slovenskej architektúry. Je to výhoda i nevýhoda zároveň. Prináša to často objavné a prekvapivé zistenia, malé víťazstvá, ale aj dočasné prehry. Najviac ma však baví písanie kníh, a teda v rámci vedecko-výskumnej práce fáza reflexie, odovzdávania poznatkov či ich interpretácia v rôznych súvislostiach," hovorí a má radosť, že práve v týchto dňoch vychádza jej monografia o nestorovi slovenskej architektúry M. M. Harmincovi.
Netají, že harmonicky skĺbiť rodinný život a prácu bolo náročné. Bez kompromisov a porozumenia najbližších by sa to asi nepodarilo. Manžel, s ktorým sa spoznali ešte počas štúdia na fakulte architektúry, ju vedel vždy povzbudiť, keď sa jej niečo nepodarilo alebo ju svojím špecifickým humorom motivoval a udržiaval ,,nad vecou". Na materskej dovolenke strávila so synmi šesť rokov a dodnes neľutuje ani minútu. ,,Kariéra vtedy išla bokom, ale boli to najkrajšie roky môjho života. Chlapci mi to vrátili mnohonásobne tým, že sú dnes úspešní a venujú sa tomu, čo ich baví," vraví uznávaná historička architektúry, ktorá rada relaxuje pri práci v záhrade. ,,Teším sa z kvitnúcich záhonov, rastúcich stromov, ale hlavne z príjemných posedení na terase v kruhu rodiny a priateľov. Tam čerpám životný optimizmus."