Prejsť na obsah
Verejnosť

Ako geoinformatik pracuje ako so svetovým kultúrnym dedičstvom takmer 20 rokov. Skúma oblasti v Európe, ale aj v Sýrii, Sudáne či Guatemale. Je držiteľom Ceny rektora Slovenskej technickej univerzity (STU). Publikoval s časopisoch Science či Nature. Výsledkami jeho práce sa zaoberal aj National Geographic. Keď vidí silu prírody, nebojí sa o ňu, ale o ľudstvo. Na otázky seriálu Osobnosti: tváre, myšlienky odpovedá Tibor Lieskovský z Katedry geodetických základov Stavebnej fakulty STU v Bratislave.

V čom spočíva práca geoinformatika?
Je to o nielen o tvorbe máp, ale aj o analýzach nových dát. Napríklad, keď si chcete založiť vinicu, tak si zanalyzujete, či je na danom území vhodný sklon, dobrá orientácia na svetové strany, a podľa toho sa rozhodnete. Ja to využívam v archeológii. Snažím sa predpovedať, kde môžu byť archeologické lokality.

Kam ste sa ako výskumník dostali?
Spolupráca s archeológmi sa začala na Slovensku, pokračovala v Európe. Pod hlavičkou Slovenského archeologického a historického inštitútu (SAHI) a vedením Drahoslava Hulínka som sa dostal na výskumy na Blízkom Východe, do Sýrie a Iraku. Neskôr to bol výskum v Guatemale. Minulý rok sme začali výskum v Sudáne pod Ústavom orientalistiky Slovenskej akadémie vied (SAV) a vedením Jozefa Hudeca.

Akú časť z roka trávite na výskumoch?
To záleží na sezónach. Tento rok sa cítim ucestovaný k smrti. Mám za sebou Sudán, Irak aj Guatemalu. Veľké sezóny vedia trvať desať až 12 týždňov. Menšie sezóny zvyknú trvať štyri až päť týždňov. Irak sa nám podarilo „spratať“ do dvoch. Dá sa to skrátiť vďaka programovaniu a automatizáciou. Študentom hovorím, že treba byť lenivý. Ak máte nejakú činnosť opakovať 100-krát, tak radšej vymyslíte nejaký algoritmus. Po poslednom návrate z Guatemaly sme sa smiali, že po minulé roky sme dostávali karpálny tunel z mačety, tento rok to bolo z práce s myšou.

Čo vám dal výskum z ľudskej stránky?
Naučil som sa vychádzať s ľuďmi, improvizovať a mať väčšiu úctu k situáciám. Tento rok som sa z Guatemaly vrátil šokovaný. Snažili sme sa tam dostať v období prestávky dažďa. Keď sme tam prišli, videli sme, že celá džungľa vysychá. Obdobie dažďa ani len nenastalo. Vyrazilo mi dych, že deti tentoraz žobrali o vodu. Slzy mi vybehli, keď som sa dopočul, že sa začalo bombardovanie Ras al-Aynu na severe Sýrie. S ľuďmi tam som strávil pol roka života. Pre mňa takéto správy nie sú len o číslach. Naučilo ma to byť citlivejším. Keď zažívate veľa extrémov, môžete sa obrniť a stať sa cynikom a znecitlivieť. Môžem potvrdiť aj to, že v Sýrii išlo o jeden z prvých klimatických konfliktov 21. storočia. Mapoval som vyschnuté dno rieky niekoľkonásobne väčšej ako Dunaj. Jej vyschnutím z dôvodu pestovania bavlny pár miliónov ľudí ostalo bez práce. Museli sa presťahovať do predmestí, kde vznikalo napätie. Bolo len otázkou času, kedy to niekde vypukne.

Viac si prečítate na:
https://www.24hod.sk/geoinformatik-t-lieskovsky-ked-vidim-co-dokaze-priroda-nebojim-sa-cl727481.html