Prejsť na obsah
Verejnosť


Historické budovy, ktoré zažili najlepšie časy Vysokých Tatier, chátrajú, veľa nich však vyrastajú nové. Aj takáto je realita našich malých veľhôr. Kým v minulosti sa mohli chváliť nadčasovou architektúrou, dnes upadli do priemeru.
Architekt Tomáš Bujna má ateliér priamo v centre Vysokých Tatier. Svoje návrhy kreslí priamo v Starom Smokovci. Tatry sú preňho srdcovou záležitosťou. Okrem iného stojí za stránkou Tatryblog, ktorá sa venuje miestnej architektúre. V rozhovore pre TREND Reality hovorí o smerovaní architektúry aj o problémoch v tatranských osadách.


Ste architekt, pôsobíte v Tatrách. Aký pocit vo vás vyvoláva architektonické smerovanie Tatier?
Je to trocha smutný pocit. Pozorujem to už dlhé desaťročia. Na to, aké sú Tatry celospoločensky dôležité a sú pýchou národa, na architektúre to vôbec nie je vidieť. Kedysi to bolo niečo iné. Možno tá epocha skončila výstavbou grandhotelov. Kvalitnú architektúru sme videli ešte v šesťdesiatych rokoch, keď sa stavali objekty pre majstrovstvá sveta v lyžovaní, ale po nich akoby sa to skončilo.


Viete označiť zlomový bod, po ktorom to išlo dole?
Dole to išlo už po majstrovstvách sveta v roku 1970, ktoré boli vrcholom istej doby. Po nich sa nepostavilo už nič prevratné. Ale bolo to dané aj stavebnou uzáverou. Zablokovala akúkoľvek výstavbu. Ak sa na to pozrieme spätne, nebola to dobrá voľba. Stavebná uzávera mala udržať stav, v ktorom Tatry boli, ale to sa dlhodobo nedá. Ľudia, ktorí tu žili a bývali, mali rodiny. A keďže nemali kde bývať, odchádzali z Tatier. Keď sa dnes pozriete na zloženie obyvateľov v Tatrách, sú tu zastúpené len staršie ročníky, ktoré boli v sedemdesiatych rokoch v produktívnom veku. Dnes sú na dôchodku a ich deti sa rozliezli po okolí, v samotných osadách „zdochol pes“.

Nepomohol tomu ani vývoj v posledných desaťročiach.
Nie. Po víchrici sa v Tatrách začali vo veľkom stavať apartmány. Začali prichádzať lepšie situované rodiny z bohatších regiónov. Miestnych mladých ľudí, ktorí si nemohli dovoliť kúpiť bývanie priamo v osadách, nahrádzajú cezpoľní. A tí nemajú k Tatrám taký vzťah ako domáci. Nechcem nikoho uraziť, ale je to fakt. Keď príde človek na víkend z Bratislavy, jeho nezaujíma ako funguje odvoz smetí, osvetlenie, aké problémy má región.


Nejde však len o obyvateľstvo.
Je pravda, že sa dlho tvoril územný plán a dodnes chýba rajonizácia. Zásadným problémom je však to, že Tatry nemajú útvar hlavného architekta, alebo niekoho, kto má pod kontrolou všetko, čo sa stavia. Dnes môžeme hovoriť o tom, že sa tu stavia priemerná až podpriemerná architektúra. Dobre, funguje tu stavebný úrad, ale oni sú úradníci, ktorí riešia veci typu má dať, dal. Neriešia, ako by mala stavba vyzerať.


Takýto úrad v Tatrách nefungoval?
Fungoval, ale poslanci ho zrušili, keďže to stálo peniaze. Myslím si však, že takto investované peniaze by sa mestu vrátili. Viem, že mnohé veci rieši územný plán, ale ten nehovorí nič o dizajne. Stavajú tu rôzni developeri a prinášajú si svojich architektov. Nechcem, aby to vyznelo ako prihrievanie vlastnej polievočky, ale na to, aby ste tu postavili niečo kvalitné, musíte poznať históriu regiónu a rešpektovať jeho minulosť.


Bez súťaží
Nevyužívajú sa v Tatrách architektonické súťaže?
Posledná bola pred štyrmi rokmi na Kežmarskú chatu. Inak si na nijakú inú nespomínam. Možno ešte súťaž na časť Tatranskej Lomnice, ale tá sa uskutočnila niekedy na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Iste, nájdu sa menšie výzvy, ale klasická súťaž s medzinárodnou účasťou tu nebola. Ak sa tu pri stavbách nejaká súťaž zorganizuje, ide len o určenie najnižšej ceny.


Tatry v minulosti zaujali architektúrou. Čo sa stalo, že tomu tak nie je?
Ešte pred majstrovstvami sveta sa uskutočnilo množstvo súťaží, ktoré určili podobu jednotlivých hotelov či stredísk. Dnes je hektická doba, investor obracia peniaze. Súťaž stojí čas a predovšetkým financie. Nikto si neuvedomuje, že sa to investorovi zhodnotí. Svoju úlohu hrá možno aj financovanie, ktoré je zložitejšie a vyžaduje rýchlejšiu návratnosť.


Vy sedíte v Starom Smokovci, ktoré stavby vás tešia?
Našiel by som v každej osade nejakú stavbu. V Starom Smokovci je to Grandhotel. Ale je tu veľa objektov, ktorým chýba málo na to, aby sa hotelu vyrovnali. Napríklad je tu hrazdený kostolík. Pred pár rokmi ho nanovo natreli, ale urobili to tak nekvalitne, že maľovka opadáva. Ak by sa to urobilo poriadne, máme tu ďalší skvost. Z Nórskych fondov opravili Vilu Alica. Spodnú časť však obložili andezitom, čo je materiál, ktorý tu nikdy nebol. Niekomu to ušlo. Takých stavieb je tu mnoho, keď sa oprava zastavila na polceste. Veľmi vydarená je však novostavba podnikovej predajne R. Jelínka.

Naopak, ktoré stavby vám kolú oči?
Tých je väčšina. Asi by som začal od výstavby bývalého obchodného domu Mladosť. Na tomto mieste vznikol pôvodný Smokovec. Práve tam vyvierala kyselka, okolo nej začínali vznikať prvé stavby aj akási dedinka. Padla pri výstavbe a príprave majstrovstiev sveta. Stačilo málo a mohli byť zachránené, zbúrali ich však. Na ich mieste dnes nájdete zlepenec budov, ktorý pripomína lastovičie hniezdo. Ak by ľudia videli, čo na ich mieste pôvodne stálo, tiež by to kritizovali. Oči kole aj stav prvej dvojpodlažnej budovy v Tatrách. Volali ju Bellevue, keďže z nej bol pekný výhľad do údolia. Dnes ju má súkromník a je v žalostnom stave.


Takých prípadov je viac.
Áno. Aj v tomto prípade nemáte žiadne páky na to, aby stavbu súkromník zachránil. Videl som návrhy, ktoré počítajú s tým, že budovu zbúrajú a postavia na jej mieste novú. Podľa mňa je to strašná škoda. Určite ich vyzvalo mesto, aby stavbu zabezpečili, ale oplotenie nie je riešenie.

Myslíte si, že je to zámer investorov, nechať budovu spadnúť, aby si uľahčili cestu?
Počúvam také názory, že pre investora je jednoduchšie dohnať stavbu do zlého stavu a nakoniec ju zbúrať, akoby sa mal naťahovať s pamiatkarmi. Dnes sú veci nastavené tak, že rekonštrukcia je ďaleko drahšia ako výstavba nového objektu. Takouto cestou však prichádzame o pamiatky, ktoré robili Tatry jedinečnými, strácame históriu. Áno, je tu krásna príroda, ale aj z pohľadu architektúry by tu mohlo byť niečo, čo turisti nenájdu nikde inde vo svete.


Dá sa tento stav ešte zvrátiť, alebo sme už tak rozbehnutí, že niet cesty späť?
Ja som pesimista. Myslím si, že len pesimista môže byť príjemné prekvapený. Potešilo by ma, keby sa to zvrátilo, skôr si však myslím, že na to by bola potrebná veľká celospoločenská osveta. Mala by sa týkať všetkých regiónov. Ja sa vždy teším uvedomelému investorovi, ktorý zachráni pamiatku a potom si buduje svoje. V tomto smere by mal možno zasiahnuť štát. Takto si ničíme históriu.

Opýtam sa na výstavbu rezortu Hrebienok II.
Vyrastá pod mojimi oknami. Keby prebehla verejná súťaž a diskusia, bolo by to určite lepšie. Takto je to záležitosť investora. Splnil všetky regulatívy územného plánu. Viem si predstaviť, že tu mohlo vyrásť niečo horšie. Z reakcií môjho okolia počujem len negatívne názory. Na tom mieste stál nedokončený kultúrny dom, ktorý nakoniec zbúrali. Zahusťovaniu sa dnes nevyhneme, mala by však prebehnúť verejná diskusia a rozprávať sa o tom, aké to tu chceme mať. Vecí, ktoré tu mali vyrásť, je však ďaleko viac, zabránila im však kríza.


Takže kríza v tomto smere pomohla?
Určite áno. Po víchrici developeri nevedeli od rozkoše čo robiť. Našťastie kríza veľa vecí zabrzdila. V územných plánoch sa však s výstavbou počíta a teraz sa to všetko opäť rozbieha.


S pôvodným zameraním regiónu to však nemá nič spoločné.
Kedysi Tatry mali status kúpeľných miest, to sa však vytratilo. Tatry, ktoré kedysi vždy liečili, dnes predstavujú len turistické lákadlo. Tomu pomohla aj spoločenská situácia v zahraničí, keď turistov odrádza hrozba terorizmu. Ale s výnimkou turistiky a prírody Tatry nemajú čo ponúknuť. V minulosti to však také nebolo. Chodili tu zástupy Maďarov či Nemcov.­ My dnes nevieme ponúknuť služby či náplň počas škaredých dní. Do istej miery je brzdou národný park, ktorého regulatívy sú príliš prísne. Ako príklad uvediem kežmarskú chatu. Mala vyrásť na mieste, kde vždy bola. Ochranárom sa však tento nápad nepáčil. Chcem povedať len to, že uzamknutie Tatier nie je riešením.


Spomínali ste víchricu. Ako zmenila vnímanie Tatier?
Víchrica odkryla výhľady a stavby, o ktorých sa vôbec nevedelo. Mnohé prístavby vznikli načierno, čo bolo potrebné zlegalizovať. Stromy zakrývali veľa vecí.


Aký je váš pohľad na budúcnosť Tatier?
Nemyslím si, že sa to kvalitatívne niekam posunie. Pokiaľ nebudú vyhlasovať architektonické súťaže, určite sa toho nedočkáme. Tatry by si svojou výnimočnosťou zaslúžili výnimočnú architektúru. Naposledy tu bola za Rakúsko–Uhorska. Svetlé obdobia boli v 20. - 30. rokoch minulého storočia reprezentované Harmincom a českou avantgardou či v období majstrovstiev sveta. A po tom už nič. Pozrite sa ako dopadol komplex Helios, ktorý bol ocenený cenou Dušana Jurkoviča. Ja nechápem, ako je možné, že investor začne s búracími prácami a keď ich dokončí, zistí, že nemá na dokončenie. Toto by mal regulovať zákon. Pamiatkari robia, čo môžu, ale občas je ich práca pre developerov na smiech. Zákony sú občas také slabé, že investorom sa radšej oplatí zaplatiť pokutu.


Kto je Tomáš Bujna
Má za sebou štúdium na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity, Fakulte architektury ČVUT a AVU Škole architektury v Prahe. Dnes stojí na čele architektonického štúdia NZW. Okrem iného prevádzkuje aj internetovú stránku Tatryblog.sk.

[etrend.sk 06/08/2018]
Autor: Tomáš Vašuta
Link: https://reality.etrend.sk/komercne-nehnutelnosti/architekt-v-tatrach-si-nicime-historiu-rozhoduje-ekonomicky-profit.html