Prejsť na obsah
Verejnosť

Ako učiteľ môžem svojich študentov len sprevádzať na ich ceste, ukázať im radosť a čaro západného uvažovania, hovorí profesor z Ústavu jadrového a fyzikálneho inžinierstva FEI  STU Peter Ballo. Je tiež riaditeľom Národného centra kozmického inžinierstva.

 

Pán profesor, začnime – vzhľadom na situáciu – videami Diskusie v karanténe, v ktorých sa zamýšľate nad rôznymi vecami. Ako tá myšlienka vznikla?
Keď zatvorili školy, nevedel som celkom, čo so sebou (smiech). Tak som sa spojil s kolegom a kamarátom Martinom Foltinom, ktorý býva hneď vedľa a začali sme nahrávať diskusie o vzdelávaní. Museli sme prekonať mnohé prekážky, hlavne technické, ale  fungovalo to a hlavne sa nám  to zapáčilo. V tom období  som pracoval tak, že ráno som čítal, pripravoval sa na tie nakrúcania, chodil na vychádzky s požičaným psíkom, natáčal a večer potom konzultoval s Martinom a  študentmi cez Skype. Bolo to veľmi príjemné obdobie.

 

Aké boli reakcie?
Veľmi pozitívne.  Moji študenti mali tieto videá namiesto prednášok a v rámci záverečných skúšok dostali úlohu napísať esej na niektorú z týchto tém. Verím, že videá pomohli aj iným, ktorí sa o fyziku začali zaujímať, a ja som sa okrem zábavy aj dosť veľa naučil. Za tie tri mesiace sme mali viac ako dvanásťtisíc zhliadnutí.

 

Poďme k vašej profesii. Ako ste sa k nej dostali?
Vždy som bol zvedavý a väčšinou som sa zaujímal o iné veci, ako ostatní. V piatej ľudovej ma dokonca chceli strčiť do pomocnej, keďže som sa nevedel zmestiť do „predpísaného formulára“. To už bolo priveľa aj na môjho otca, ktorý bol profesorom pre mechaniku, a vybral sa do školy, čo inak nerobil.  Nejako to vtedy dohodli a kompromisom bolo, že ma presunuli z najlepšej triedy do najhoršej. Zažil som tam doslova školu života a môžem povedať, že dnes mám spolužiaka v každom väčšom väzení (smiech).

 

A na strednej to bolo lepšie?

Áno. Partia sme boli oveľa lepšia, ale stále som si zachoval to hľadanie a vybočovanie z radu. Keď totiž chcete vidieť niečo nové, treba sa pozerať tam, kde ostatní nehľadia.

 

Vždy ste rátali s týmto odborom?
Nie, pôvodne som chcel ísť študovať neurochirurgiu, čo však nebolo reálne kvôli môjmu kádrovému profilu. Mojím ďalším plánom bolo, že sa stanem povaľačom, ale mal som strach z Československej ľudovej armády (smiech). Potom ma otec dal na letnú prax do SAV  na Elektrotechnický ústav, kde mi poradili ísť na fyziku tuhých látok s argumentom, že tam vás takých „skrachovancov“ bude viac (smiech). Napokon sme sa stretli celkom dobrá partia, mali sme veľa záľub. Popri učení sme napríklad vydávali časopis Špáradlo. Dodnes som kolegom z Elektrotechnického ústavu vďačný, že ma vtedy tak nasmerovali.

 

Prišli ste teda, predpokladám, fyzike na chuť?
Bolo to postupné, ale prišiel. Absolvoval som časť štúdia na MatFyz-e a potom som sa dostal do Ruska, kde som prišiel na chuť matematike. Po osemdesiatom deviatom som absolvoval dlhodobé pobyty v Nemecku a Amerike. Prakticky po celé deväťdesiate roky som takto zbieral skúsenosti so západným uvažovaním. Nestačí mať dobrý nápad, je potrebné mať to správne uvažovanie – to povedal Rene Descartes a ja s tým súhlasím. Západné uvažovanie, to je to, čo nás dostalo na Mesiac a je na pozadí dnešného technologického pokroku. Úspešná univerzita musí byť schopná sprostredkovať toto uvažovanie svojim študentom.

 

Koľko jazykov ovládate?
Tri; anglický, nemecký a ruský. „Zbieral“ som ich po ceste, nikdy som nebol typ, ktorý by sa učil reč trpezlivo z učebnice. Na staré kolená som sa však začal venovať čítaniu tej istej knihy v rôznych jazykoch. Tu je zaujímavé pozorovať rôzne druhy prekladov. Nemecký je suchý, ale presný. Slovenský je nádherný. Až na to, že je to iný príbeh. Preklady zvyknú byť buď presné, alebo dobré (smiech). Myslím si, že to vystihuje našu povahu.  Cudzie jazyky a čítanie v rozličných jazykoch sú  cestou na osvojenie si kultúry a rozmýšľania iných národov. Štúdium jazykov je preto dôležitým nástrojom porozumenia medzi národmi.

 

Pozrime sa teraz na prvú slovenskú družicu skCUBE. Bola to historická udalosť...

...samozrejme, a najmä to bola výzva. Mladí ľudia sa dali dokopy a povedali si, že  ak iné štáty už do vesmíru kocku vypustili, prečo by sme nemohli aj my. Bol som vtedy prodekanom,  keď za mnou prišiel  Jakub Kapuš, a začal hovoriť o prvej slovenskej družici. Ja som to tak počúval a myslím si: „taká blbosť“. Len oni tú družicu fakt postavili.

 

A vy ste zmenili názor.

Áno, rozležalo sa mi to v hlave. Aj preto, že chodím do Švajčiarska na ETH (Eidgenössische Technische Hochschule Zürich) a zistil som, akým bonitným segmentom to kozmické inžinierstvo v skutočnosti je. To, čo lieta okolo Zeme, je v skutočnosti iba výkladnou skriňou; za tým sú technológie, spracovanie dát, konštrukcie a tak ďalej. Jedným z výsledkov je, že si študenti postavia kocku a pošlú ju do vesmíru.

 

Zavolali ste mu teda?

Zavolal, slovo dalo slovo, vybavili sme priestory, kocka vtedy bola v podstate už vyrobená. Bolo však treba ešte spraviť administratívu, sledovať štart, prijímať z nej údaje. Vstúpili sme do celého procesu asi v polovici.

 

Vypúšťanie družíc do vesmíru dnes už môže sledovať aj laik; celý proces však určite zahŕňa aj veľa skrytého. Čo všetko tomu viditeľnému okamihu predchádza?
Je to komplikovaný proces. Postaviť kocku nie je ľahké, ale dá sa to. Na to, aby vám ju vzali do rakety, však musí spĺňať podmienky, konkrétne testy. Nikto by sa nepoďakoval, keby misia za 65 miliónov skrachovala len preto, že pri štarte vybuchne niektorá z kociek.

 

O aké testy ide?

Vibračné, elektromagnetické, mechanické... všetky sú pomerne drahé. Keď ich máte, kocku preberie agentúra, ktorá zaručí, že bude správne umiestnená do správneho kontajnera na správnom nosiči. Našu kocku nám vyniesla indická raketa.

 

Pamätáte sa dobre na ten deň?
Akoby bol včera. Bolo šesť hodín ráno, keď raketa štartovala, my sme však boli v aule už od piatej. O šiestej, na sekundu presne, sa zapálili motory, o niekoľko minút bola kocka na orbite. Tu by som zdôraznil, že problémom nie je dostať raketu do požadovanej výšky – povedzme päťsto kilometrov – ale musíte dosiahnuť horizontálnu rýchlosť osem kilometrov na sekundu. Preto raketa nikdy neletí priamo hore; musí trocha zatáčať.

 

Takže opäť raz filmom netreba veriť?

Tak. Ak si pozriete skutočný štart, tam je to viditeľné.

 

V tomto konkrétnom prípade, aká bola orbita?
Ponad póly. Najprv sa vydala smerom na južný a potom na severný. Keď sa raketa vracala, naša kocka už bola vypustená a my sme s napätím čakali, či sa ozve.

 

Vidím, že tu máte svoj súkromný „Houston“. Komunikovali ste s ňou odtiaľ?

Áno. Prvý okruh, ktorý robila, nebol nad nami, ale nad Moskvou; dostali sme odtiaľ správu od nejakého rádioamatéra, že zachytil volaciu značku nášho skCUBE. Od dojatia vtedy padali slzy ako hrach.

 

Aká časť takýchto kociek sa už neozve?
Asi polovica. Naša sa však ozvala a pri jej druhom okruhu sme zistili, že je všetko v poriadku. Fantasticky pracovala pätnásť dní. Potom došlo k chybe, ktorej pôvod presne nepoznáme, a prestala komunikovať s hlavným počítačom.

 

Čiže koniec?

Našťastie nie. Konštrukcia bola urobená tak, že dokázala ďalej fungovať v istom záložnom režime; bolo to tak asi dva roky. Dostávali sme obmedzené údaje o tom, že si drží stabilitu, tiež posielala informácie o teplote a podobne. Hlavný počítač pritom po celý čas bežal, ale interné spojenie sa už neobnovilo.

 

A potom, keď sa odmlčala?

Zhorí v atmosfére. Tieto malé satelity „nešpinia orbitu“, pretože do niekoľkých rokov všetky zhoria.

 

Čo si môže laik predstaviť o poznatkoch, ktoré ste pomocou kocky získali?

Ja osobne som si napríklad myslel, že na obežnej dráhe je zima. Keď tam však na ňu zasvietilo slnko, mala na povrchu možno aj trinásť stupňov; vo vnútri okolo šesť. A keďže tam nie je vzduch, bol problém s chladením. Procesory sa prehrievali.

 

A keď bola v tieni?
Asi mínus šesťdesiat. Kvôli prechodom slnko-tieň musí byť konštrukcia naozaj dobre urobená.

 

Spomenula by som film Armageddon. Je mi jasné, že sa nebavíme o vedeckom diele, ale aj tak: keď mali ísť vŕtať do asteroidu, ktorý letel k Zemi, jedna z postáv sa k podmienkam na povrchu vyjadrila, že môžu čakať dvesto stupňov na slnku a mínus dvesto v tieni. Nebola by taká predstava prehnaná?

Nemusela by byť. Podľa toho, či by boli vhodne dlhodobo otočení k Slnku. Ak áno, bolo by to reálne.

 

Keď sa teraz pozriete na misiu spätne so všetkým, čo zahŕňala: stálo to za to?

Určite. Šiel by som do toho znova.

 

Na koľko vás to celé vyšlo?
Pokiaľ viem, šlo o niekoľko stotisíc eur.  Letenka je dosť drahá, testy takisto. Keby to však robili Švajčiari, cena by bola omnoho vyššia; to, čo sme zaplatili, by predstavovalo asi tretinu. My sme mali zadarmo nájmy priestorov, ľudia pracovali bez nároku na odmenu, chodili vlastnými autami. Všetko, čo sa týka kozmu, je drahé; určite to však stojí za to.

 

Vráťme sa ešte ku konkrétnym výsledkom. Okrem tej teploty, ktorú ste spomenuli – čo ešte kocka poslala? Fotila?
K fotografovaniu sme sa vzhľadom na poruchu nestihli dostať, keďže práve to mal na starosti hlavný počítač. Nevedeli sme mu dať príkaz, aby urobil fotografiu. Paradoxom je, že keby sa pokazil úplne, bol by sa prepol na záložný. Ale takto si operačný systém proste myslel, že pracuje dobre. Mohli sme však pozorovať stabilizáciu.

 

Ako?

Kocka sa na začiatku točí; na zastavenie nemala, samozrejme, k dispozícii žiadne palivo. Obsahovala však sústavu troch cievok, v ktorých prechádzajúci prúd generoval magnetické pole, a teda sa skCUBE stabilizovala ako magnetka v kompase, vzhľadom k magnetickému poľu Zeme. Toto mal na starosti hlavný počítač a zafungovalo to dobre.

 

Magnetické pole Zeme má takýto dosah?

Áno. Kocka bola vo výške asi päťsto kilometrov. Z hľadiska zemegule to nič nie je. Ide o nízku orbitálnu dráhu a o ľahký objekt.

 

Čo ešte ste vyhodnocovali?
Napríklad, ako sa nám nabíjajú a vybíjajú akumulátory. Tiež ako klesá účinnosť solárnych panelov. Takisto sme testovali jednotlivé časti, napríklad rádio. To malo vlastný procesor. Keď sa Jakubovi narodil syn, naprogramovali rádio tak, ako kocka lietala okolo Zeme, vysielala tú správu (smiech). Možno by sa to niekomu zdalo málo, avšak na to, že to títo mladí ľudia robili vlastnými rukami, poslali do vesmíru, dokázali komunikovať... podľa môjho názoru to za tie peniaze stálo.

 

Nevyčítal vám niekto výdavky?
Počul som to. Na túto tému bolo mnoho diskusií. Avšak platí všetko, čo som uviedol vyššie. V rámci STU: predstavte si, že naši študenti by mohli spracovávať dáta, ktoré získavajú zo svojej vlastnej družice. Dokonca sa pred časom vážne uvažovalo, že by sme vyslali dvojicu satelitov, ktoré budú na obežnej dráhe navzájom komunikovať a budú sa musieť nájsť, čo nie je také ľahké. A my budeme jednému dávať povely, čo má odovzdať tomu druhému, ktorého nevidíme.

 

Čiže niečo ako fotiť niekoho, ako fotí niekoho?
Povedzme (smiech). V tomto prípade človek nevidí za roh, ale z tej družice by videl.

 

Poďme k súčasnosti. Čomu sa teraz venujete?

Snažím sa organizovať stretnutia ohľadom autonómnych áut, aj keď sa doprave priamo nevenujem. Tieto kontakty by som chcel obnoviť hneď, ako ustúpi koronakríza.

 

V jednom zo starších rozhovorov ste študenta ako takého nazvali celistvou osobnosťou. Ako sa cez tento fakt dá pozrieť na súčasný spôsob výučby?

Áno, každý študent je celistvá a svojská osobnosť a tak k nemu treba aj pristupovať. A keďže každý mozog pracuje inak, neexistuje jednotný návod, ako učiť. Ako učiteľ ich môžem len sprevádzať na ich ceste, ukázať im radosť a čaro západného uvažovania. Mal som šťastie stráviť rok v Rusku, kde som sa naučil veľa z teórie; je tam však malý tlak na prax a tá je určená len pre malú skupinu vedcov, ktorí medzi seba ťažko niekoho pustia. A potom som šiel do Nemecka a do Ameriky, kde sa študent vníma ako jednotlivec, ktorého treba buď zaujať, alebo mu treba dať najavo, že má ísť robiť niečo iné. Človek bez talentu podľa mňa neexistuje.

 

A vy ako učiteľ sa snažíte ho v študentoch objaviť?

Áno, a tiež im dať možnosť ho rozvinúť. Naším problémom v oblasti výučby je fakt, že sa stále držíme toho, čo vymyslela Mária Terézia. Vtedy sa muselo učiť naspamäť pretože neboli knihy. Dnes akonáhle trčí zo steny internetový kábel, k informáciám sa ľahko dostanete a učiť sa veci naspamäť nemá taký zmysel, ako malo vtedy.

 

Treba teda prehodnocovať vzhľadom na situáciu a aktuálne možnosti?

Áno. Ak sa chceme dívať na zmeny, ani nemusíme ísť tak ďaleko do minulosti. Koronakríza, ktorú prežívame, spôsobila v tejto oblasti neuveriteľný skok. Otázka je, ako sa tomu dokážeme prispôsobiť – nielen my, ale aj iné krajiny. Komu sa to podarí najrýchlejšie, ten sa stane víťazom evolúcie.

 

A ako na to?

Ťažko povedať, nakoľko nevieme, aké povolania v budúcnosti prídu. Skutočnosť je taká, že dnes vychovávame našich študentov pre profesie, ktoré ešte neexistujú.

 

Napríklad?
Dajme tomu pokročilé spracovanie dát, alebo ako držať na uzde umelú inteligenciu, ktorá k nám nevyhnutne príde a všetko zmení Tu môže vzniknúť povolanie psychológ umelej inteligencie. Teda niežeby ho potrebovali roboty, ale možno ho budeme potrebovať my.

 

Kde sa dá čerpať inšpirácia, keď ešte reálne nevieme, aké budú požiadavky a potreby?

Pokojne v dobách neskorej antiky, kedy vzniklo sedem slobodných umení. Pri rétorike sa môžeme inšpirovať, ako „naučiť“ študentov hovoriť a diskutovať (príklad, keď sa nediskutuje, ale háda, môžeme niekedy vidieť na politickej scéne). Gramatika nie je iba o ypsilone na správnom mieste, ale aj o sformulovaní svojej myšlienky tak, aby bola jasná aj pre druhého, ktorý to neskôr bude čítať. A dialektika je hľadanie súvislostí.

 

Čo ďalej?
Nasleduje geometria, ktorá je univerzálnym jazykom prírody; aj ľudský mozog je spravený v podobnom duchu, z čoho vyplýva, že ju môžeme vnímať ako spôsob porozprávať sa s vlastným mozgom. Mať predstavivosť, vedieť si robiť geometrické konštrukcie... to sú dôležité veci, ktoré treba trénovať. Aritmetika je narábaním s číslami v podobnom duchu, ako keď ľudské telo pracuje s činkami; ak to robí zdravo, je aj samo zdravé. A astronómia je umenie pozorovania. 

 

To je šesť. Ktorá je posledná?

Hudba. Umenie pomerov.

 

Takýto ekvivalent na hudbu počujem po prvýkrát...
...ale áno, o tom je hudba. O správnom nastavení pomerov. A navyše, vhodne zvolená upokojuje mozog. Môj názor je, že je veľmi dôležitá; ak to vztiahnem na svoju generáciu, všetci sme chodili na klavír. Bola to súčasť všeobecného vzdelania. Dnes sa už tak nemuzicíruje.

 

Možno by sa malo...

...áno, určite by sa malo. Aj keď, pravdaže, vtedy sa mi to až tak nepáčilo. Chodil som naň päť či šesť rokov, aj keď nie úplne pravidelne. Nie do hudobnej školy, ale k jednej panej. Na chuť som však hraniu prišiel až na gymnáziu, keď som si tým liečil frustráciu a robil dojem na dievčatá (smiech).

 

Ešte sa pozrime na humanistické metódy, ktoré zvyknete zdôrazňovať.

V poslednom čase som odkiaľsi vytiahol knižku od Ernsta Macha: Kultur und Mechanik. Tam sa opisuje, aké je dôležité zachovať si popri technologickom pokroku kultúrne zvyky. Samozrejme, kultúra neznamená len to, že chodíte do galérie alebo na koncerty. Kultúrou sú humanistické vzťahy, ktoré sa dedia. Mach to dokonca opísal tak, že ich nemusia zdediť všetky deti z danej rodiny, pokojne to môže byť iba jedno z nich, ktoré je „nositeľom civilizácie“. Môže aj preskočiť generáciu. Ale v tejto súvislosti je extrémne dôležité, aby sme techniku udržali na uzde, aby sme si neublížili. Možno by stálo za to preložiť toto dielko do slovenčiny, ale ja na to nemám trpezlivosť (smiech).

 

Vo svojich vyjadreniach dosť často spomínate Komenského. Čo z jeho odkazu je podľa vás žiadúce v súčasnosti aplikovať?
Komenský bol do roku 1620, kedy sa odohrala bitka na Bielej hore, viac-menej prírodným filozofom (okrem toho, že bol aj farárom českobratskej cirkvi), zaoberal sa termodynamikou a podobne. Ale následne prišli besy tridsať ročnej vojny a on skúšal hovoriť, zjednodušene, ľudia neblbnite. Nezabíjajte sa, vzdelávajte sa. Vzdelanie je to, čo nás prenesie cez nenávisť a zlobu. S každým dieťaťom treba zaobchádzať ako s dospelým jedincom, ktorý má svoje práva, ale aj povinnosti. Vo výchove sa nič nemá zľahčovať, ale ani zatajovať.  V roku 1669  sa Komenský stretol s Leibnizom (filozof, predstaviteľ novovekého racionalizmu, pozn. Red.). Komenský  práve týmto prístupom spravil na Leibniza obrovský dojem.

 

Dobre. Skúsme to nejako vyvážiť. O tom, že despotický prístup nie je dobrý, snáď už nikto nepochybuje. Na druhej strane, aj prílišná voľnosť škodí; malé dieťa jednoducho nie je dospelý človek. Čo s tým?

To je práve to umenie. Hlavne deti netreba odbiť. Rozumejú mnohým veciam, treba s nimi diskutovať. Niekedy si zľahčujeme veci ani nie preto, že by to dieťa nepochopilo, ale preto, že my tomu nerozumieme. Na to som už veľakrát narazil, keď učiteľ povedal: „Toto im my predsa nemôžeme hovoriť, tomuto by neporozumeli“. Moja otázka je: „Ty vieš, ako to je? Skús odpovedať mne ako dospelému“. Obvykle nevedel.

 

Áno, ale zasa Komenský tiež nebol nejaký liberál...

...samozrejme, že nebol. Vzdelanie nie ľubovôľa, kde by si každý mohol robiť, čo chce. Vzdelávanie je náročný proces.

 

A deťom sa nie vždy chce. Bude sa podľa vás dať istá forma nátlaku z vyučovacieho procesu úplne odstrániť?

Úplne nie, ale nemôžeme akceptovať fyzické tresty. Takisto zosmiešňovanie, aby nevznikol negatívny zážitok. Ak totiž človek nie je dostatočne tvrdohlavý, toto v ňom môže ubiť cieľavedomosť ,v zmysle, že nie je na nič dobrý. Násilie, krik, zosmiešňovanie to všetko vyvoláva negatívne emócie a ľudský mozog má tendenciu také zážitky mazať. Vzdelanie potrebujeme spájať s pozitívnymi emóciami a prístupom, ale nie v duchu robte si, čo chcete. V prvom rade musíme mať my učitelia na študentov čas. Každý má na niečo talent. Len ten talent treba nájsť a hlavne rozvinúť.

 

Za rozhovor ďakuje Katarína Macková

Foto: Matej Kováč