Slovenské národné povstanie sa začalo 29. augusta 1944 bojovými akciami partizánov a jednotiek slovenskej armády proti hitlerovským vojskám nemeckej armády. Tým sa začala písať jedna z najvýznamnejších kapitol moderných slovenských dejín, na ktorú aj po sedemdesiatich rokoch môžeme byť právom hrdí.
Prostredníctvom SNP sa Slovensko po druhej svetovej vojne v rámci obnovenej Československej republiky zaradilo medzi víťazné štáty protihitlerovskej koalície, dosiahlo obnovenie predvojnovej územnej integrity a taktiež definitívne uznanie Slovákov za svojbytný národ.
Význam SNP spočíva aj v tom, že boje na povstaleckom území viazali značné vojenské sily nemeckej armády, ktorá prekročila slovenské hranice. Zároveň znemožňovali Nemcom používať slovenské hospodárske zdroje a cestné komunikácie na Východný front, čím spomaľovali postup nemeckých vojsk. Povstanie zmarilo využitie Slovenskej armády podľa zámerov velenia nemeckej armády pre boj proti jednotkám sovietskej armády.
Slovenské národné povstanie bolo podľa historikov druhým najväčším ozbrojeným vystúpením protifašistického odboja v Európe. Ukázalo, že Slováci sa tiež dokážu vzoprieť a vlastnými silami bojovať proti zlu, ktoré predstavoval v tom období fašizmus so svojou ideológiou nenávisti, nadradenosti a násilia.
x
Medzi účastníkmi Slovenského národného povstania boli zastúpení aj študenti vysokých škôl. Pretože neexistovali osobitné študentské jednotky, je len veľmi ťažko zmapovať ich účasť pri príprave a bojovom nasadení. Pripomeňme si preto len niektoré bojové povstalecké úseky, na ktorých nachádzame vysokoškolákov a to predovšetkým našich technikov.
Určitá koncentrácia študentov bola v partizánskom hnutí na hornej Nitre. Partizánske oddiely z tejto oblasti spolu so 4. taktickou skupinou Prvej československej armády mali za úlohu spomaľovať postup vojsk nemeckej armády smerom od horného Turca na stredné Pohronie. Tu v obranných bojoch padol 13. septembra 1944 študent chemickotechnologického inžinierstva SVŠT Milan Králik, ktorý so svojimi spolubojovníkmi bránil povstalecké územie medzi Novákmi a Nitrianskymi Sučanmi.
Z radov študentov sa regrutovala veľká väčšina politických komisárov partizánskych jednotiek, ako aj mnohí velitelia nižších jednotiek. Jedným z nich bol aj študent strojného inžinierstva SVŠT poručík Ľudovít Šolc. Jeho rota sa vyznamenala najmä v ťažkých obranných zápasoch o Vrútky, Priekopu a Martin. Veliteľ v týchto bojoch padol. V tomto útvare bojovali ako velitelia družstiev aj ďalší vysokoškoláci.
Ako sme už spomenuli, vysokoškoláci nevstupovali do partizánskych oddielov a povstaleckej armády ako samostatná ucelená sila, ale jednotlivo. Preto ani v bojoch nevytvárali väčšie samostatné zoskupenia. Určitú výnimku tvoril Vysokoškolský strážny oddiel (VSO) na Donovaloch. Oddiel mal štyri čaty, ktoré po doplnení tvorilo 205 príslušníkov. Bol určený ako strážna a ochranná služba Veliteľstva Prvej československej armády na Slovensku. Okrem strážnej služby plnil VSO aj výcvikovú funkciu. Vysokoškolákov hneď po výcviku nasadili na rôzne úseky povstaleckého frontu. Po zatlačení povstaleckej armády do hôr na sever od Banskej Bystrice dostal VSO za úlohu prekročiť Hron a prebiť sa k sovietskym vojskám. V boji bol však rozbitý a menšie skupinky jeho príslušníkov pokračovali v partizánskom spôsobe boja. Členmi Vysokoškolského strážneho oddielu boli aj študenti SVŠT. Jedným z nich bol poslucháč strojného inžinierstva, člen Revolučného národného výboru v Iľanove Ján Mikuláš. Po rozbití VSO prevzal funkciu hlavného zásobovateľa partizánskych jednotiek v Nízkych Tatrách. Čoskoro ho však udali, uväznili a po brutálnom týraní dňa 2. februára 1945 zastrelili.
Pozitívnu aktívnu činnosť vyvíjali vysokoškoláci počas Povstania na úseku kultúrno-osvetovom a propagačnom. Mnohí boli členmi redakčných kolektívov povstaleckej tlače, pomáhali pri vydávaní nástenných novín, informačných brožúr, organizovali kultúrne večery pre ranených vojakov a partizánov atď. Na tomto úseku pôsobil v čase Povstania aj študent strojného inžinierstva SVŠT František Kubala. Pracoval v administrácii povstaleckej Pravdy, ktorá sa tlačila vo Zvolene. Po ústupe SNP bol koncom roku 1944 chytený a nemeckými fašistami zastrelený.
František Kubala
26.7.1919 – január 1945?
Narodil sa vo Zvolene železničiara. Štátne reálne gymnázium vo Zvolene absolvoval 9. mája 1939. Už ako študent gymnázia aktívne politicky pracoval v rámci komunistického hnutia. Býval poverený rôznymi úlohami, napríklad rozširoval agitačné letáky počas predvolebnej kampane, písal a rozširoval heslá a pod. V roku 1939 sa stal členom ilegálnej Komunistickej strany Slovenska. Na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy prišiel už ako vyhranený komunista.
Do 1. ročníka Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT v Bratislave sa zapísal dňa 27. septembra 1940. Po dvoch ročníkoch na Oddelení strojného inžinierstva prestúpil na jeseň 1942 na Oddelenie elektrotechnického inžinierstva. Počas štúdií bol ubytovaný v internáte na Lafranconi, kde sa stal aktívnym členom ilegálnej študentskej bunky. V decembri 1942 bol zaistený štátnou bezpečnosťou a 16. januára 1943 daný do väzby Krajského súdu v Bratislave. Vo februári 1943 bol z väzby podmienečne prepustený. Prvú štátnu skúšku na SVŠT vykonal 20. marca 1943. Poslednou skúškou Františka Kubalu na našej škole bola skúška z predmetu Elektrárenské a elektrizačné právo u docenta V. Kmeťa zo dňa 20. júna 1944.
Niekedy v lete 1944 odišiel František Kubala do Zvolena, kde sa zúčastnil príprav Slovenského národného povstania. Po vypuknutí Povstania sa zapojil do vydávania povstaleckej Pravdy. Po čiastočnom ústupe Povstania do hôr sa presunul aj František Kubala so skupinou K. Bacílka a J. Siakeľa smerom na Ľubietovú. V týchto miestach sa naposledy stretol so svojím bratom Karolom Kubalom. Chytili ho gardisti a kruto mučili, ale mená svojich spolubojovníkov neprezradil. Pustili ho na slobodu, znovu sa pustil do boja, znovu ho chytili a nakoniec zomrel guľkou fašistov vo vápenke pri Nemeckej.
V čase, kedy Slovenská vysoká škola technická udeľovala padlým študentom titul inžinier in memoriam, bol jeho osud neznámy, a preto F. Kubalovi spomenutý titul neudelila. Tento titul mu však právom náleží.
Meno Františka Kubalu je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Významnú úlohu plnil aj študent inžinierskeho staviteľstva SVŠT Miroslav Nešpor. Bol zapojený do príprav Povstania a po vypuknutí SNP zabezpečoval spojenie oravských partizánov so Slovenskou národnou radou a hlavným štábom partizánskych oddielov na Slovensku v Banskej Bystrici. Stal sa členom slovenskej časti v oddiele kapitána Tichonova, kde plnil úlohu spravodajcu a kuriéra. Po potlačení Povstania bol chytený príslušníkmi Hlinkovej gardy, mučený a nakoniec 17. decembra 1944 beštiálne zavraždený.
Po boku slovenských povstalcov bojovali v Slovenskom národnom povstaní aj príslušníci iných národností. Aj medzi bulharskými antifašistami, ktorí sa zapojili do Povstania, prevažovala mládež a najmä študenti bratislavských vysokých škôl, a teda aj SVŠT. Najťažšou bojovou akciou, ktorej sa zúčastnili aj bulharskí partizáni, bol prechod cez rieku Hron 13. februára 1945 v priestore medzi Hronským Beňadikom a Novou Baňou. Cez silnú obranu nemeckých vojsk sa prebojovávali na druhú stranu Hrona k sovietskej armáde. Pri prechode zahynuli hrdinskou smrťou okrem slovenských vojakov a partizánov aj viacerí bulharskí vysokoškoláci. Boli medzi nimi aj veliteľ čaty poslucháč baníckeho inžinierstva SVŠT Stojan Panov Stojanov a politický pracovník čaty študent strojného inžinierstva SVŠT Enju Enev Ignatov.
Bulharskí študenti v rokoch 1918-1939 študovali v Prahe a v Brne na českých a nemeckých vysokých školách. Vývin vojnových udalostí v roku 1939, okupácia Čiech a Moravy, likvidácia českých vysokých škôl a perzekúcia študentov donútila najmä ľavicovo orientovaných bulharských študentov k odchodu na Slovensko, kde pokračovali v štúdiu na Univerzite Komenského v Bratislave a novovzniknutej Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave (SVŠT).
V školskom roku 1939/40 sa zapísalo na SVŠT 130 bulharských študentov.
Pod vplyvom politického vývoja na Balkáne v roku 1940 a 1941 sa do Bratislavy presunuli ďalší bulharskí študenti z vysokých škôl z Belehradu, Záhrebu a Ľubľany. V školskom roku 1940/41 sa zapísalo 302, v školskom roku 1941/42 429, v školskom roku 1942/43 314 a v školskom roku 1943/44 255 bulharských poslucháčov (z celkového počtu 1724 študentov SVŠT). Bratislava sa tak v rokoch 1939-1944 stala jedným z najväčších centier bulharských študentov v zahraničí.
Bulharskí študenti v Bratislave inklinovali k rozličným politickým prúdom. Delili sa na ľavicu, pravicu a politicky nevyhranených. Väčšina, 70-80 % patrila k ľavici. V priebehu školského roka 1939/40 si založili stranícku skupinu ako súčasť Bulharskej komunistickej strany (BKS), vytvorili mládežnícku organizáciu Balgarski obštonaroden studenski sajuz (BONSS), ktorá mala na vysokých školách fakultné vedenia. Udržiavali spojenie s BKS a ústredím BONSS v Sofii a ilegálnou Komunistickou stranou Slovenska. Cieľom týchto organizácií bolo pripravovať študentov na antifašistický boj. Do napadnutia Sovietskeho zväzu Nemeckom sa činnosť týchto organizácií koncentrovala na politicko-osvetovú činnosť. Po napadnutí Sovietskeho zväzu bolo hlavným cieľom zapojenie študentov do partizánskeho hnutia v Bulharsku, spočiatku formou materiálnej a finančnej pomoci, na prelome rokov 1943/44 už formou aktívnej účasti v povstaleckých bojoch. Na základe inštrukcií z mája 1944 sa mali všetci študenti vrátiť a pripojiť k partizánskym oddielom v Bulharsku. Nedostatok finančných prostriedkov, určených na návrat domov počas prázdnin školského roku 1943/44 zapríčinil, že sa nemohli vrátiť hromadne. Podarilo sa to len jednotlivcom. Ťažkosti pri organizovaní prechodu do Bulharska posunuli do popredia druhú možnosť, t. j. zapojiť sa do partizánskeho hnutia na Slovensku.
Začiatkom septembra 1944 zvíťazil bulharský národ v protifašistickom povstaní a vytvorila sa vláda Vlasteneckého frontu, ktorá vypovedala vojnu Nemecku. Zároveň vznikla vo Viedni fašistická tzv. Bulharská vláda Cankova. Tieto udalosti posilnili a zjednotili pravicovo orientovaných bulharských študentov - cankovistov a legionérov. Pripravili pomocou gestapa akciu proti svojim odporcom – antifašistom -študentom a záhradníkom. V noci z 13. na 14. decembra 1944 bolo zatknutých 70 študentov a niekoľko záhradníkov, 51 študentov odvliekli fašisti do Viedne, neskôr do koncentračných táborov v Dachau a Buchenwalde. Siedmi študenti z SVŠT sa nevrátili.
Decembrový zásah zmaril kolektívny prechod väčšieho počtu bulharských študentov k partizánom. Na stranu povstalcov prechádzali jednotlivo alebo v skupinách, niektorí sa zapojili do povstania z miest, kde vykonávali študentské praxe počas prázdnin. Do Slovenského národného povstania sa priamo zapojilo asi 50 bulharských antifašistov- študentov a záhradníkov.
Bulharskí študenti, ktorí prešli k partizánskym oddielom individuálne, bojovali v okolí Kríža nad Hronom, Handlovej, Kremnici, Banskej Bystrice, Martina, Žiliny, Popradu a Medzilaboriec. Samostatná čata bulharských partizánov sa utvorila v rámci Štvrtého internacionálneho oddielu Nitrianskej partizánskej brigády na prelome rokov 1944/45. Jadro čaty tvorilo 11 bulharských študentov a záhradníkov. V bojoch pri prechode rieky Hron vo februári 1945 padol veliteľ čaty Stojan Panov Stojanov, poslucháč baníckeho inžinierstva SVŠT a Enju Enev Ignatov, poslucháč strojného inžinierstva SVŠT. V Prvej československej partizánskej brigáde M. R. Štefánika bojoval v priestoroch Martina Charizan Nikolov Charizanov, poslucháč Odboru inžinierskeho staviteľstva SVŠT. Neskôr pôsobil v Červenej armáde. Padol pri obci Poruba 30. apríla 1945.
V rámci Prvej československej partizánskej brigády J.V. Stalina bojoval pri obrane Martina Angel Cvetkov Vichrovski, poslucháč Odboru inžinierskeho staviteľstva SVŠT. Padol pri Krížnej 27. októbra 1944.
Do Slovenského národného povstania sa zapojili aj učitelia a zamestnanci SVŠT. Pre nedostatok zachovaných dokumentov dnes len ťažko môžeme sledovať, koľkí sa zapojili do bojov. Lepšia situácia je pri sledovaní našich učiteľov, ktorí poskytli svoje odborné a technické znalosti Slovenskej národnej rade pri organizačnom a technickom zabezpečení Povstania. Tak to bolo v prípade profesorov Gašperíka, Georgievského, Kneppu a Kozmála, ktorí v čase SNP pôsobili na SVŠT ako suplenti, t. j. externí učitelia školy.
Juraj Gašperík - pôvodne vedúci výskumného laboratória v továrni Gumon Bratislava sa zúčastnil Slovenského národného povstania v službách Povereníctva SNR pre veci hospodárske a zásobovanie. Bolo mu uložené zaviesť výrobu pekárskeho droždia, hlavne pre potreby armády a nemocníc na povstaleckom území.
Alexander Georgievsky - pôvodne konštruktér Ústrednej stavebnej správy v Banskej Bystrici, sa počas SNP dal k dispozícii Povereníctvu SNR pre školstvo a národnú osvetu a vykonával funkciu mostného odborníka pre potreby SNR.
Ľudovít Kneppo - zamestnanec Štátneho ústavu pre zveľaďovanie živností v Martine, prihlásil sa dobrovoľne do dielní martinských kasární k pluku útočnej vozby, kde sa organizovali osádky do bojových tankov.
František Kozmál - v tej dobe vedúci pracovník Slovenských papierní v Ružomberku, prihlásil sa do služieb Povereníctva SNR pre školstvo a národnú osvetu. Prevzal vedenie opevňovacích prác na úseku Jesenský Vŕšok – Šalková. Po potlačení Povstania sa zdržiaval v horách, kde bol spojkou partizánskeho oddielu N. Kaličenka.
x
Slovenská vysoká škola technická v Bratislave si dňa 6. apríla 1946 uctila pamiatku učiteľov a študentov, ktorí padli v čase druhej svetovej vojny a udelila im pri príležitosti slávnostnej inaugurácie rektora Jura Hronca titul – inžinier in memoriam. Boli medzi nimi aj trinásti účastníci Slovenského národného povstania:
Charizan Nikolov Charizanov | Enju Enev Ignatov | František Klein | Milan Králik |
František Kubala | Ondrej Kytajkovský | Ján Mikuláš | Miroslav Nešpor |
Stojan Panov Stojanov | Ľudovít Šolc | Angel Cvetkov Vichrovski |
Štefan Boďanský – Ing. in memoriam
6.5.1921 – jún 1945?
Narodil sa v Trenčíne v rodine obchodníka. Počas druhej svetovej vojny sa jeho rodina presťahovala do Bratislavy, kde začal otec pracovať ako správca firmy Kűhmayer. Gymnázium absolvoval 8. mája 1939 v Trenčíne.
Do I. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal na jeseň roku 1939. Po skončení školského roku 1939/40 musel SVŠT opustiť v dôsledku zavedenia rasových opatrení v oblasti školstva a vzdelania v októbri 1940. Potom pracoval v Trenčíne v staviteľskej firme Dohnányi.
Počas Slovenského národného povstania bojoval Štefan Boďanský ako partizán v partizánskej jednotke v okolí Čierneho Balogu.
Prežil rasové prenasledovanie v čase vojnovej slovenskej republike a fašistický teror po potlačení Povstania. V oslobodenom štáte sa mu opäť otvorila možnosť pokračovať v štúdiu na SVŠT Dňa 16. mája 1945 sa zapísal do 2. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva. Žiaľ, v štúdiu nepokračoval. Pravdepodobne v júni sa stal obeťou bývalých nepriateľov z Povstania.
Dňa 6. apríla 1946 bol vyhlásený Slovenskou vysokou školou technickou za inžiniera in memoriam.
Meno Štefana Boďanského je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Charizan Nikolov Charizanov – Ing. in memoriam
28. 12. 1915 – 30. 4. 1945
Narodil sa v obci Akandžalji v Macedónsku v rodine roľníka. Po maturite v Jambole (Bulharsko) sa prihlásil na Českú vysokú školu technickú v Brne, kde v školskom roku 1938/39 absolvoval I. ročník. Po zavretí českých vysokých škôl patril medzi tých bulharských študentov, ktorí prešli z Protektorátu na Slovensku.
Dňa 30. decembra 1939 sa zapísal do 2. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Prvú štátnu skúšku absolvoval dňa 20. júna 1940. V školskom roku 1943/44 bol v 5. ročníku OIS. Poslednú skúšku na našej škole vykonal zo Stavebnej mechaniky u profesora A. Tureckého dňa 18. februára 1944.
Do bojov Slovenského národného povstania sa zapojil v rámci Prvej československej partizánskej brigády M. R. Štefánika, ktorá bojovala pod velením nadporučíka P. A. Velička. V januári 1945 sa Charizan N. Charizanov spolu s ostatnými členmi brigády pripojil k sovietskej armáde a bojoval naďalej v jej radoch. Padol hrdinskou smrťou dňa 30. apríla 1945 pri zneškodňovaní nemeckej míny pri obci Poruba.
Dňa 6. apríla 1946 udelila SVŠT Charizanovi N. Charizanovi titul inžinier in memoriam.
Jeho meno je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Enju Enev Ignatov – Ing. in memoriam
14. 11. 1915 – 13. 2. 1945
Narodil sa v obci Stoil-Voivoda (Bulharsko) v rodine roľníka. reálne gymnázium absolvoval 12. októbra 1937 v Slivene.
Do 1. ročníka Oddelenia strojného inžinierstva na Odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT v Bratislave sa zapísal dňa 31. októbra 1941. Prvú štátnu skúšku zložil 15. marca 1944. Poslednú skúšku na našej škole vykonal dňa 28. úna 1944 z predmetu Encyklopédia pozemného staviteľstva u profesora E. Belluša. V školskom roku 1943/44 vstúpil do ilegálnej organizácie Bulharskej komunistickej strany a taktiež do ilegálnej organizácie vysokoškolákov Balgarski obštonaroden studenski sajuz – BONSS, v ktorej Enju Ignatov pracoval do jesene 1944 ako tajomník. Koncom roku 1944 sa stal členom internacionálneho oddielu Nitrianskej partizánskej brigády, ktorého veliteľom bol kapitán J. Mičudik. Nitrianska brigáda pôsobila v okolí Zlatých Moraviec, Novej Bane, Topoľčian a Nitry, kde podnikala diverzné akcie. V decembri 1944 obsadili členovia brigády obce Hostie, Obyce, Zlatno a Skýcov. Začiatkom roku 1945 sa v rámci internacionálneho oddielu utvorila samostatná čata bulharských partizánov. Za veliteľa bol menovaný Stojan Panov Stojanov a riadením straníckej organizácie bol poverený Enju Ignatov. V súčinnosti s veliteľstvom partizánskeho zväzku Alexander Nevský Nitrianska partizánska brigáda zorganizovala prechod cez front. V noci z 13. na 14. februára 1945 sa prebila z tyla cez frontové línie a prešla rozvodneným Hronom v priestore Orovnica – Tekovská Breznica pri Hronskom Beňadiku k sovietskej armáde. Pri prechode zahynulo 80 členov brigády, medzi nimi aj dvaja naši študenti – Bulhari Enju E. Ignatov a Stojan P. Stojanov.
Slovenská vysoká škola technická udelila E. E. Ignatovovi dňa 6. apríla 1946 titul inžinier in memoriam.
Jeho meno je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty. STU.
František Klein – Ing. in memoriam
18. 10. 1920 – 21. 3. 1945
Narodil sa v Kremnici v rodine hodinára. Reálne gymnázium v Kremnici absolvoval dňa 23. mája 1939.
Do 1. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal 21. novembra 1939 Podobne ako Štefan Boďanský aj on musel v lete 1940 prerušiť štúdium na našej škole pre rasové opatrenia v oblasti školstva a vzdelania.
V marci 1941 nastúpil v Čemernom na vojenskú službu k VI. pracovnému práporu Východnej pracovnej skupiny. Čoskoro však bol pridelený stavebnej firme Marhold a Dráb v Kremnici, kde pracoval do roku 1942. Napriek tomu, že vlastnil tzv. bielu legitimáciu, ktorá chránila jeho a jeho rodičov pred deportáciou do Poľska, bol spolu s celou rodinou dopravený do koncentračného tábora v Žiline. V poslednej chvíli sa podarilo zástupcom stavebnej firmy, v ktorej pracoval František Klein, vymôcť rodinu Kleinovcov z tábora.
Už v prvých dňoch Slovenského národného povstania bol František Klein aktívne zapojený do povstaleckých bojov pri obrane Svätojánskej doliny. Dňa 21. marca 1945 bol pri obci Lazisko postrelený do nohy a zajatý Nemcami. V ten istý deň bol vypočúvaný a potom v obci Galovany zastrelený.
Slovenská vysoká škola technická mu udelila titul inžinier in memoriam dňa14. decembra 1946 pri imatrikulácii poslucháčov 1. ročníka.
Meno Františka Kleina je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Milan Králik – Ing. Ing. in memoriam
24. 8. 1924 – 13. 9. 1944
Narodil sa v Košiciach v rodine štátneho zamestnanca. Po viedenskej arbitráži sa rodina presťahovala do Michaloviec, kde bol otec riaditeľom mestskej sporiteľne. Gymnázium v Michalovciach skončil Milan Králik maturitnou skúškou dňa 2. júna 1943.
Do 1. ročníka Odboru chemickotechnologického inžinierstva SVŠT v Bratislave sa zapísal 9. októbra 1943. V školskom roku 1943/44 bol v 1. ročníku. Poslednú skúšku na našej škole – matematiku u prof. J. Hronca – robil dňa 14. júna 1944
Na prázdninovú prax sa Milan Králik dostal do chemickej továrne v Novákoch. Tu, na hornej Nitre, ho aj zastihlo Slovenské národné povstanie. Bojoval v partizánskom oddiele, s ktorým sa zúčastnil bojov pri Topoľčanoch, Brodzanoch a inde. Partizánske oddiely z tejto oblasti spolu so 4. taktickou skupinou Prvej československej armády mali za úlohu spomaľovať postup nemeckých vojsk smerom od horného Turca na stredné Pohronie. Milan Králik bol zadelený ako veliteľ protitankovej batérie. Padol dňa 13. septembra 1944 v priamom boji pri obrane povstaleckých pozícií v priestore medzi Novákmi a Nitrianskymi Sučanmi.
Dňa 6. apríla 1946 mu Slovenská vysoká škola technická v Bratislave udelila titul inžinier in memoriam.
Meno Milana Králika je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Ondrej Kytajkovský – Ing. in memoriam
26. 11. 1923 – november 1944
Narodil sa v Badíne v rodine roľníka. Dňa 7. júna 1943 maturitnou skúškou ukončil Štátnu vyššiu priemyselnú školu v Banskej Bystrici.
Do 1. ročníka Oddelenia strojného inžinierstva Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal dňa 6. októbra 1943. Poslednou skúškou, ktorú vykonal Ondrej Kytajkovský 22. júna 1944 na našej škole, bola skúška z matematiky u profesora J. Hronca.
Slovenského národného povstania sa O. Kytajkovský zúčastnil ako partizán. Po čiastočnom potlačení Povstania bol v novembri 1944 v okolí Moštenice zajatý fašistami a na mieste popravený. Po oslobodení boli jeho telesné pozostatky nájdené v masovom hrobe a prevezené do Badína, kde boli pochované.
Dňa 6. apríla 1946 mu Slovenská vysoká škola technická udelila titul inžinier in memoriam.
Meno Ondreja Kytajkovského je zverejnené na pamätnej tabule venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Ján Mikuláš – Ing. in memoriam
10. 3. 1921 – 2. 2. 1945
Narodil sa v Iľanove – dnes časť Liptovského Mikuláša v rodine roľníka. Štátne gymnázium v Liptovskom Mikuláši ukončil maturitnou skúškou dňa 4. júna 1940
Do 1. ročníka Oddelenia strojného inžinierstva Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal dňa 5. októbra 1940. Prvú štátnu skúšku zložil 19. decembra 1942. V školskom roku 1943/44 bol v IV. ročníku Poslednú skúšku na našej škole vykonal dňa 9. júna 1944 z Mechanickej technológie u Ing. G. Gavoru.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa stal členom Revolučného národného výboru v rodnom Iľanove. O niečo neskôr sa zapojil do povstaleckých bojov v rámci Vysokoškolského strážneho oddielu (VSO). Bol členom IV. čaty tohto oddielu, ktorá sa sformovala začiatkom septembra 1944 v Lúčkach v Demänovskej doline. Po rozbití VSO prevzal Ján Mikuláš úlohu hlavného zásobovateľa partizánskych jednotiek stiahnutých do hôr Nízkych tatier. Koncom januára 1945 bol prezradený, zaistený a odvezený do Ružomberka, kde bol s niekoľkými svojimi spolubojovníkmi vypočúvaný a týraný. Dňa 2. februára 1945 bol spolu so svojimi druhmi vyvezený za obec Lúčky pri Ružomberku a tu zastrelený ranou do tyla. V máji 1945 boli jeho telesné pozostatky prevezené z masového hrobu do Iľanova.
Za zásluhy v SNP bolo Jánovi Mikulášovi udelené štátne vyznamenanie Rád SNP I. stupňa in memoriam.
Dňa 6. apríla 1946 mu SVŠT udelila titul inžinier in memoriam.
Meno Jána Mikuláša je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Miroslav Nešpor – Ing. in memoriam
28.9.1924 – 17. 12. 1944
Narodil sa v Skalici v rodine robotníka. Štátne gymnázium v Skalici ukončil 2. júna 1943 maturitnou skúškou.
Do 1. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal 7. októbra 1943. Bol vynikajúcim študentom. Svedčí o tom aj jeho celkový prospech za školský rok 1943/44 – 1,3. Poslednú skúšku na našej škole robil dňa 24. júna 1944 z Deskriptívnej geometrie u profesora G. Čeňka.
Na prázdninovú prax sa dostal na Oravu – do Ústia nad Oravou, kde sídlila Štátna správa pre stavbu vodnej nádrže na Orave. Na stavbe sa zblížil s technickým úradníkom – komunistom Michalom Ftorekom (vlastným menom Ing. Lubomír Linhart), ktorý tu pracoval ako stranícky inštruktor. Ftorek získal Mirka Nešpora pre politickú prácu ilegálnej KSS. Spolu chodili po Orave a aktivizovali občanov do boja proti nepriateľovi.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa M. Nešpor stal členom Revolučného národného výboru v Ústí nad Oravou. Zúčastnil sa tiež na zakladaní revolučných národných výborov v Námestove, Hruštíne, v Zákamennom. Keď Michala Ftoreka preložili do Banskej Bystrice (odišiel redigovať Nové Slovo), M. nešpor úplne prevzal riadenie politickej a propagačnej práce na Orave. Stal sa hlavnou spojkou medzi Slovenskou národnou radou, Hlavným štábom partizánskeho hnutia a Oravou. Neustále bol na cestách medzi Banskou Bystricou a Oravou. Okrem toho sa zúčastňoval aj partizánskych bojov so zbraňou v ruke – v Lučivnej, Zázrivej, na Kubínskych holiach, pri Sklabini atď. (bol členom slovenskej časti partizánskeho oddielu kapitána Tichonova). Pri výkone svojej namáhavej funkcie vážne ochorel, preto sa 5. novembra 1944 vrátil domov, aby sa tu liečil a zároveň, aby nadviazal spojenie s niektorými ilegálnymi pracovníkmi na Záhorí. O niečo neskôr 10. novembra 1944 pricestoval do Bratislavy, pravdepodobne, aby aj tu nadviazal styky s odbojovými pracovníkmi.
Počas pobytu v Bratislave sa skrýval na internáte Lafranconi u svojho brata Vladimíra. Stretol sa aj s niektorými spolužiakmi a informoval sa ako pokračujú v štúdiu. Dokonca sa aj sám zapísal do 2. ročníka. Údaj v knihe nacionálií nám prezrádza, že to bolo dňa 17. októbra 1944. Po niekoľkých týždňoch, keď zistil, že začal budiť podozrenie, vrátil sa domov do Holíča. V malom Holíči mu však hrozilo ešte väčšie nebezpečenstvo. Preto po porade s ilegálnym pracovníkom v Skalici Karolom Grundom mal vyhľadať úkryt u jedného bratislavského lekára.
Do Bratislavy sa však už nedostal – gardisti ho chytili na stanici pri nastupovaní do vlaku smerom do Bratislavy. Po vypočúvaní v Skalici bol Mirko Nešpor prevezený do Bratislavy na II. spravodajské oddelenie Hlavného veliteľstva Hlinkovej gardy na Vlčkovej 35, ktoré bolo známe ako gardistická mučiareň. Tu, po neľudskom mučení, dňa 17. decembra 1944 M. Nešpor zomrel. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.
Dňa 6. apríla 1946 mu Slovenská vysoká škola technická udelila titul inžinier in memoriam.
Od prezidenta republiky dostal vyznamenanie Československý vojnový kríž 1939 in memoriam (1946) a od Predsedníctva Slovenskej národnej rady Rád SNP I. triedy in memoriam (1948).
Po Mirkovi Nešporovi bol v roku 1948 povenovaný internát SVŠT a ulica v Bratislave. V budove Stavebnej fakulty STU má bustu a jeho meno je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU. Pamätná tabuľa je aj v bývalom internáte Lafranconi, v ktorom M. Nešpor býval (po rekonštrukcii budovy bola z pôvodného miesta premiestnená a v súčasnosti sa nachádza vo vestibule FTVŠ UK na Nábreží armádneho generála L. Svobodu).
Zdeněk Remta – Ing. in memoriam
7. 2. 1918 – 12. 12 . 1944
Narodil sa v obci Vlachovo Březí v Čechách. Neskôr sa rodina presťahovala do Českých Budějovíc, kde sa stal otec riaditeľom miestnej meštianskej školy. Po maturite na českobudějovickom gymnáziu 18. júna 1935 sa na jeseň roku 1935 zapísal do 1. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva Českého vysokého učenia technického v Prahe. Tu študoval s výborným prospechom až do smutných udalostí v novembri 1939. Dňa 17. novembra 1939 po uzavretí českých vysokých škôl bol zatknutý, deportovaný do koncentračného tábora v Oranienburgu, odkiaľ bol po určitom čase, ako ťažko chorý, poslaný späť do Čiech. Po uzdravení pracoval ako technický úradník – konštruktér. Neskôr sa mu podarilo prejsť na Slovensko. Tu sa dňa 17. novembra 1943 zapísal do 5. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave.
Počas Slovenského národného povstania sa zapojil do odboja. O jeho činnosti nemáme žiadne bližšie údaje. Vieme len, že bol dňa 12. decembra 1944 fašistami zajatý a zastrelený.
Za účasť v protifašistickom odboji mu bol udelený dňa 14. septembra 1945 na ČVUT v Prahe a dňa 6. apríla 1946 na SVŠT v Bratislave titul inžiniera in memoriam.
Stojan Panov Stojanov – Ing. In memoriam
2. 2. 1920 – 13. 2 .1945
Narodil sa v obci Poroište (Bulharsko).
Na Oddelení baníckeho inžinierstva Odboru špeciálnych náuk SVŠT v Bratislave študoval v školskom roku 1941/42 a 1942/43. Iné údaje o jeho štúdiu na našej škole sa nám nepodarilo zistiť.
Brutálna razia nemeckej bezpečnostnej polície v Bratislave z 13. na 14. decembra 1944 urýchlila prechod mnohých bulharských študentov k partizánom. Koncom decembra 1944 odišli do Povstania skupinky bulharských študentov, medzi nimi aj Stojan P. Stojanov, ktorých dopravili partizánske spojky na hornú Nitru do obce Zlatno. Bulharskí študenti bojovali v radoch medzinárodného oddielu Nitrianskej partizánskej brigády. Začiatkom roku 1945 sa v rámci internacionálneho oddielu utvorila samostatná čata bulharských partizánov. Jadro čaty tvorilo jedenásť bulharských študentov a záhradníkov, ktorí prešli ilegálne v decembri 1944 k partizánskym oddielom v okolí Zlatna. Veliteľom čaty sa stal Stojan P. Stojanov. V polovici januára 1945 členovia Nitrianskej partizánskej brigády boli nútení ustúpiť pred presilou Nemcov na svahy Veľkého Inovca, kde zotrvali do polovice februára 1945. V noci z 13. n a 14. februára 1945 sa uskutočnil prechod cez front, ktorého cieľom bolo spojenie so sovietskou armádou. Brigáda prešla cez Hron v priestore Orovnica – Tekovská Breznica, kde utrpela ťažké straty na životoch. Medzi padlými bol aj veliteľ bulharskej čaty Stojan Panov Stojanov.
Pretože na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave boli v tom čase otvorené len prvé dva ročníky baníckeho inžinierstva, nemohla naša škola v roku 1946 udeliť Stojanovi P. Stojanovi titul inžinier in memoriam. Na návrh Profesorského zboru SVŠT udelila menovanému titul dňa 21. novembra 1946 Vysoká škola banícka v Ostrave.
Ľudovít Šolc – Ing. in memoriam
15. 10. 1921 – 9. 9. 1944
Narodil sa v obci Lisková v rodine riaditeľa miestnej ľudovej školy. Štátnu priemyselnú školu v Banskej Bystrici absolvoval dňa 9. júna 1942. Už počas gymnaziálnych štúdií sa zapojil do ilegálnej práce – šíril myšlienky odboja proti fašizmu medzi študentmi a rozširoval letáky.
V októbri 1942 sa zapísal do 1. ročníka Oddelenia strojného inžinierstva Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT v Bratislave. Bol dobrým študentom, o čom svedčí aj celkový prospech za 1. ročník (1,9). V Bratislave nadviazal kontakty s mnohými vysokoškolákmi – antifašistami, ako aj s vtedajším náčelníkom Vojenského vysokoškolského internátu majorom Milošom Veselom, ktorý neskôr zohral významnú úlohu počas príprav a v priebehu Povstania.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Ľudovít Šolc aktívne zapojil do povstaleckých bojov. Stal sa veliteľom roty, ktorá bola organizovaná v rámci oddielu kapitána Ozábala v Prvej československej partizánskej brigáde J. V. Stalina. Celá brigáda sa od 6. do 21. septembra 1944 zúčastnila obranných bojov v Turci, najmä severne od Martina. Najsilnejší protiútok na nepriateľské postavenie v Priekope a vo Vrútkach sa začal dňa 9. septembra 1944. Hlavné sily brigády – oddiely V. Ozábala a N. N. Rylina útočili na Priekopu a Vrútky od Košút a Kľačian. Partizáni pod tlakom nepriateľa ustúpili k Záturčiu a ku Košútom. V týchto bojoch sa osobitne vyznamenala rota poručíka Šolca, ktorej úlohou bolo odpútať pozornosť nepriateľa od hlavného smeru útoku, ktorý prebiehal na pravej strane bojového zoskupenia 5. taktickej skupiny Prvej československej armády. V hrdinskom boji dňa 9. septembra 1944 väčšina príslušníkov roty padla, medzi nimi aj ich veliteľ Ľudovít Šolc.
Za účasť v SNP dostal Ľudovít Šolc vysoké štátne vyznamenanie – Československý vojnový kríž 1939 in memoriam, Rád SNP I. triedy in memoriam, Pamätný odznak za vernosť in memoriam a Pamätnú medailu k 20. výročiu SNP in memoriam.
Slovenská vysoká škola technická udelila Ľudovítovi Šolcovi dňa 6. apríla 1946 titul inžinier in memoriam.
Meno Ľ. Šolca je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Angel Cvetkov Vichrovski – Ing. in memoriam
19. 11. 1918 – 27. 10. 19+44
Narodil sa v obci Kneža (Bulharsko) v rodine roľníka. Vyššiu priemyselnú školu absolvoval v Prahe dňa 20. júna 1941.
Do 1. ročníka Odboru inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal dňa 30. novembra 1941. V školskom roku 1943/44 študoval v 3. ročníku
V období Slovenského národného povstania bojoval v rámci Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorá sa vyznamenala pri obrane Martina v dňoch 6. až 21. septembra 1944. Po skončení martinskej operácie sa oddiely stiahli do dolín Veľkej Fatry a dostali za úlohu brániť doliny Veľkej Fatry – Necpalskú, Belanskú, Jasenskú a Sklabinskú. V rámci ofenzívy sa podarilo nemeckým jednotkám dňa 26. októbra 1944 preraziť obranu povstalcov v priestore Liptovských Revúc. Pred útočiacim nepriateľom sa väčšia časť brigády presunula na Latiborskú hoľu, kde bola vybudovaná veľká povstalecká základňa. Pri pamätnom presune povstaleckých jednotiek pri Krížnej padol Angel C. Vichrovski dňa 27. októbra 1944 hrdinskou smrťou.
Dňa 6. apríla 1946 mu Slovenská vysoká škola technická udelila titul inžinier in memoriam.
Meno Angela C. Vichrovského je zverejnené na pamätnej tabuli venovanej obetiam fašizmu v budove Strojníckej fakulty STU.
Ivan Matej Žuffa – Ing. in memoriam
14. 3. 1924 – 6. 9. 1944
Narodil sa 14. marca 1924 v Martine. Otec bol štátnym zamestnancom na Ministerstve vnútra v Bratislave. Gymnázium v Bratislave ukončil maturitnou skúškou dňa 9. júna 1942.
Do 1. ročníka inžinierskeho staviteľstva Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave sa zapísal dňa 25. septembra 1942. prvý ročník absolvoval s vynikajúcim prospechom (1,2). V druhom ročníku školského roku 1943/44 vykonal všetky skúšky za zimný semester s priemerným prospechom opäť vynikajúcim – 1,3. Poslednú skúšku na SVŠT robil 30. mája 1944 z Hydrológie u profesora P. Danišoviča.
O pôsobení Ivana M. Žuffu v Slovenskom národnom povstaní vieme len toľko, že bol spojkou v Martine a padol dňa 6. septembra 1944 pri obci Dražkovce.
V rámci Medzinárodného týždňa mládeže a študentstva sa konala v Bratislave v dňoch 12. – 13. novembra 1948 prvá vysokoškolská konferencia Zväzu slovenskej mládeže. Priamym pokračovaním konferencie bolo dňa 13. novembra 1948 odhalenie pamätnej tabule Ing. in memoriam Miroslavovi Nešporovi ako jednému z najvýraznejších zástupcov padlých vysokoškolákov – účastníkov SNP v študentskom domove Lafranconi so slávnostným prejavom povereníka školstva a osvety L. Novomeského. Dňa 14. novembra 1948 sa uskutočnilo premenovanie internátu Svoradov na Študentský domov Mirka Nešpora (tento názov si ŠD zachoval do roku 1999, kedy sa študentskému domovu vrátil pôvodný názov Svoradov) a taktiež prebehol slávnostný akt premenovania Svoradovej ulice na Ulicu Mirka Nešpora (v roku 1990 bola ulica znovu premenovaná na Svoradovu). V roku 1950 bola vo vstupných priestoroch študentského domova umiestnená busta Mirka Nešpora od akademického sochára Alexandra Trizuljaka, ktorá je v ŠD dodnes.
Akt premenovania študentského domova a ulice dňa 14. novembra 1948
V roku 1964 pri príležitosti 25. výročia 17. novembra 1939 bola vo vstupnej časti budovy Strojníckej fakulty SVŠT, ktorá v tom období bola súčasne sídlom rektorátu, odhalená pamätná tabuľa učiteľom a študentom SVŠT, ktorí padli v boji proti fašizmu počas druhej svetovej vojny. Autorom tabule bol akademický sochár Ladislav Snopek s kolektívom.
Pamätná tabuľa učiteľom a študentom, ktorí padli v boji proti fašizmu
Pramene:
10 rokov Slovenskej vysokej školy technickej. Bratislava SVŠT, 1948
Bystrický, V. – Hrozienčik, J.: V spoločnom boji. Bratislava Obzor, 1978
Masaryková, M.: Svedectvo o nedožitej mladosti. Bratislava Smena, 1983
kolektív Archívu SVŠT: Nezabúdame. Bratislava SVŠT, 1984
Boriková, M.: SVŠT a SNP. Technika. Spravodajca SVŠT 1989, č. 1, s. 33 – 40
Londák, M. – Michálek, S. a kol.: Dvadsať rokov samostatnej Slovenskej republiky. Jedinečnosť a diskontinuita historického vývoja. Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV, 2013
Wikipédia : Význam SNP