Prejsť na obsah
Verejnosť

Slovensko nikdy nemalo more, za prvej republiky sa preto vravievalo, že vzduch je naše more. Vďaka partii nadšencov siahame ešte vyššie. Na obežnej dráhe je prvá slovenská družica.
.piatok 23. júna, pol šiestej ráno. Nad Fakultou informatiky a elektrotechniky Slovenskej technickej univerzity v bratislavskej Mlynskej doline sa blýska. Vzduch vonia ozónom, príjemne chladí. Dlhočizné chodby fakulty zívajú prázdnotou. V Aule profesora Ľudovíta Kneppa je však viac napätia ako v búrkových mrakoch. Na obrazovke sa premietajú zábery z indickej televízie. Zišli sa tu takmer všetci, ktorí v Slovenskej organizácii pre vesmírne aktivity (SOSA) svoje posledné roky, niektorí aj peniaze a rodinné šťastie, obetovali na oltár jedného šialeného nápadu. Nápadu hodného ,,rakeťákov", ako túto partiu hrdo prezývam. Všetci myslia na malú kilovú kocku zabalenú v kontajneri spolu s ďalšími dvadsiatimi deviatimi družicami a umiestnenú na špici indickej rakety PSLV (Polar Satellite Launch Vehicle). Hlavným nákladom je viac ako sedemsto kilogramov ťažká indická družica Cartosat 2, určená na diaľkový prieskum Zeme. Raketa je vztýčená na kozmodróme Shriharikota na juhovýchode Indie. Čaká na svoj štyridsiaty let. Okolo štartovacej rampy stúpajú kondenzačné pary. Jakub Kapuš, bývalý šéf SOSA a otec projektu našej prvej družice skCUBE, je ako lev v klietke. Chodí hore-dolu, zavše sa pozdraví s prichádzajúcimi hosťami. Do mikrofónu oznamuje niekoľko technických údajov o rakete, opakuje, že doteraz vždy bola spoľahlivá, ale vesmír chyby neodpúšťa.
Priamy prenos z exotickej Indie ukazuje letových inžinierov v košeliach. Disciplinovane sedia a pozorujú obrazovky monitorov, tie chrlia plejádu dát. Tu v Bratislave je zdanlivý pokoj. Aj keby niekto chcel, odtiaľto k úspechu štartu neprispeje, družica začne pracovať, až keď sa odlepí od nosnej rakety. Teda, ak sa odlepí. Posledná minúta. Diváci sedia ako študenti na prednáške, Jakub a aktuálna šéfka SOSA, astrobiologička Miška Musilová, už stoja pod obrazovkou. Zvuk veľmi nepočuť, Miška preto prosí, aby sme si posledné sekundy odpočítali sami. ,,Štyri, tri, dva, jeden," ozýva sa zborovo aulou. Je 5:59 stredoeurópskeho letného času.
.zbohom, Zem
Pod prídavnými motormi na tuhé palivo sa objavujú plamene, raketou zatrasie a vzápätí stúpa na oslnivom lúči od rampy k oparu a oblakom do nebies. Závratne rýchlo jej biele telo mizne vo výšinách.
Keď v októbri 1957 štartovala na obežnú dráhu prvá družica Sputnik 1, ruský raketový génius a veterán stalinských gulagov (také ruské, však?) Sergej Koroľov vtedy niekde splašil trubača, ktorý pred štartom rakety zatrúbil nad kazašskou stepou, aby otvoril kozmický vek. Ozveny tej trúbky počuť až sem, i keď na žiadne patetické výlevy nie je priestor. Sála tlieska, ale keď sa na obrazovke striedajú obrazy sústredených kontrolórov s krivkou letu, všetci ostríme zmysly. Je to kritická fáza letu, najväčšie aerodynamické namáhanie, malý slovenský náklad sa vnútri šialene otriasa. Presne pre tento moment musel prejsť ťažkými vibračnými testami. Potom odhodenie prídavných rakiet prvého stupňa. Obrazovku prežiarujú ostré plamene motorov. Družica Made in Slovakia je už vo výške vyše sto kilometrov, za hranicou vesmíru. SOSA, ktorá dlhé roky testovala jej technológie na stratosférických letoch balónov, ešte nikdy nebola tak vysoko. Na chvíľu v indickej réžii niečo zlyhá a zábery zemskej príťažlivosti unikajúcej rakety strieda čierna obrazovka. Miška sa chytá za srdce. Jakub zbledne a stuhne. Obraz je však rýchlo späť, kontrolóri z Indie sú pokojní, takže výdych. Malá svetelná bodka stúpa po krivke. Po prázdnom druhom stupni sa zapaľuje tretí a nakoniec štvrtý. ,,Raketa už letí takmer horizontálne," hovorí niekto zo zadných radov. Telemetria ukazuje 500 kilometrov nad zemským povrchom. Dráha letu pretína Indický oceán smerom k Antarktíde. Indickí operátori tlieskajú pri každom odhodenom stupni, niekoľko rúk sa pripája aj tu. Riadiaci letu listuje v husto popísanom zozname operácií, na jeho konci je vypustenie užitočného nákladu.
Ako prvý odlieta primárny náklad, teda družica Cartosat 2. Na rozostrených záberoch z televízie vidno, ako sa pomaly vzďaľuje od rakety. Potom sa z kontajnerov postupne trúsia malé nanosatelity s dĺžkou a šírkou desať centimetrov. Medzi nimi skCUBE. To však nevidíme. V riadiacom stredisku zaznievajú mená všetkých nových satelitov, nasleduje potlesk a potom kamera sníma, ako si všetci podávajú ruky a striedajú sa v príhovoroch. Nerozumieme nič a asi by to bolo nudné počúvanie. Čakáme na potvrdenie, že naša družica je v poriadku na svojej obežnej dráhe. V drsných vesmírnych podmienkach ju tam čaká aspoň päť rokov života, kým si ju zemská gravitácia nepritiahne späť a neskončí ako žiariaci meteor. To už bude vesmírnym odpadom, SOSA dáva kocke dva roky aktívneho života. Stále čakáme. Jednému z inžinierov SOSA v prvom rade zazvoní alarm. Sála sa smeje. Jakub oznamuje, že v tomto momente by sa mal skCUBE oddeliť od rakety.
.družica v špajzi
Vo vedľajšom rade sedí zástupca Českej kozmickej kancelárie. Napäto sa usmieva. Vedľa našej družice je aj český nanosatelit VZLUSAT 1. Je to krásna symbolika, po rokoch sa Česko a Slovensko stretávajú na palube kozmickej rakety. ,,Federálna" družica Magion 1, ktorá sa v roku 1978 dostala do vesmíru na sovietskej rakete vďaka programu Interkozmos, bola prvou z územia Československa, na ktorej pracovali aj vedci z našich končín. Kozmický hardvér naši vedci úspešne vypúšťali aj na sovietske a ruské kozmické stanice a sondy. Niečo so sebou zobrali aj naši prví kozmonauti Vladimír Remek a Ivan Bella. Toto je však družica, ktorej základný kameň položili domáci inžinieri. Vyvinuli niekoľko unikátnych súčastí, ako slnečný senzor na orientáciu družice na obežnej dráhe, o ktorý už prejavili záujem veľké kozmické agentúry. Dizajnéri SOSA postavili aj vlastný operačný systém. A pripravili vedecké experimenty. Zapojili sa do toho aj ďalší partneri, najprv Žilinská univerzita v Žiline, potom Slovenská technická univerzita a napokon aj Letecká fakulta Technickej univerzity v Košiciach. Slovenská akadémia vied pomohla pri vibračných a vákuových testoch družice.
Deň pred štartom sa pýtam Jakuba, či by takú družicu mohol zmontovať aj amatér, keby si objednal ,,stavebnicu" cez internet, ako tvrdia mnohí pochybovači. ,,Určite nie, teda jedine, že by vyhral lotériu. Celý náš tím do projektu za sedem rokov jeho existencie vložil prácu v hodnote približne 540-tisíc eur a vlastné peniaze vo výške 23 400 eur," odpovedá Jakub. Bez týchto prostriedkov by nevybudovali špičkový domáci tím zo slovenských študentov, inžinierov a firiem, ktorý dokáže postaviť nanosatelit vo veľmi skromných a lacných podmienkach. ,,Je to zárodok domáceho kozmického priemyslu a vďaka družici sme sa priblížili k členstvu v Európskej vesmírnej agentúre," dopĺňa. To považuje za najväčší úspech projektu ešte predtým, ako družica vôbec opustila túto planétu. Hovorí, ako prvé komponenty stavali nadšenci projektu v detských a internátnych izbách. Až neskôr sa dostali k bytu na Zámockej ulici, kde museli pre stavbu družice obetovať aj špajzu a (funkčnú) toaletu (odvtedy prezývanú WC Lab). Nuž, každá kozmická krajina má svoje prvenstvá. Dodajme, že z verejných zdrojov na vývoj, stavbu, testovanie a vypustenie skCUBE išlo takmer 316-tisíc eur. A indický štart družice zaplatila rezerva predsedu vlády. Súkromné zdroje pridali takmer 77-tisíc eur.
Pôvodne mala družica štartovať ešte minulý rok cez holandskú spoločnosť ISL, ktorej názov až príliš pripomína toxickú značku islamistických bojovníkov. Ide však o neškodných sprostredkovateľov letov cez spoločnosť SpaceX amerického vizionára Elona Muska a ich rodinu rakiet Falcon. Minulý rok však testovacie lety nosiča Falcon 9 sprevádzali škaredé havárie, tak je SOSA vlastne rada, že im Holanďania sprostredkovali záložné riešenie v Indii. Miška dodáva, že hlavným cieľom prvej slovenskej družice bolo dokázať, že ju v našich skromných podmienkach vieme postaviť. ,,Ukázali sme, že na Slovensku vieme vyrábať kozmickú techniku. Nadchli sme pri tom veľa študentov, mnohí z nich sú už v našom tíme alebo sa hneď po škole uplatnia v inovatívnych slovenských firmách, ktoré zbierajú ocenenia za komponenty na skCUBE. Ďalším cieľom sú vedecké experimenty," vysvetľuje. Ten hlavný komponent mal na družicu pôvodne dodať Ústav experimentálnej fyziky Slovenskej akadémie vied. Naši akademici však z projektu odskočili a nahradili ich českí, s ktorými SOSA pre družicu vyvinula detektor rádiových vĺn veľmi nízkych frekvencií. Dáta budú otvorené pre všetkých vedcov.
.morzeovka z vesmíru
,,Na družici bude aj malá kamera. Keď sa nám podarí družicu pomocou elektromagnetických akčných cievok zorientovať, dostaneme aj zábery Slovenska. Táto družica by nevznikla bez rádioamatérov. Na prijímanie telemetrie z obežnej dráhy a riadenie družice budeme používať našu unikátnu stanicu, ktorú sme postavili pri Šamoríne," dodáva Jakub. Indická televízia vysiela informáciu, že všetkých 31 družíc bolo úspešne vypustených, prichádza posledný potlesk. Potom sa SOSA presúva do riadiaceho strediska, skromného slovenského ,,Houstonu" vedľa. Solárne panely našej družice dostali zásah slnečných lúčov, začal sa nabíjať akumulátor, rozbehol sa operačný systém a vystrelila komunikačná anténa. Jeden obeh našej družice okolo Zeme trvá 96 minút. Pri tom prvom bol skCUBE len jeden stupeň nad obzorom, no šamorínske anténne systémy zachytili prvé nádejné dáta.
O deviatej mi volá Jakub z riadiaceho strediska. Rus ký rádioamatér Dmitrij Paškov z Moskvy oznamuje, že zachytil morzeovku, pomocou ktorej vysiela naša družica údaje na Zem. O hodinu na to, pri ďalšom prelete, dostávajú šamorínske antény plnú dávku dát, ktoré sa prelievajú na modrú obrazovku riadiaceho centra v Mlynskej doline. Družica letí rýchlosťou 7,5 kilometra za sekundu a rotuje približne jeden stupeň za sekundu. V riadiacom centre sa začína 24-hodinový monitoring. Per aspera ad astra. Cez prekážky ku hviezdam. Od piatka tam máme nášho vyslanca.