Prejsť na obsah
Verejnosť

Akoby v nich mala čarodejnícku moc. Každý jej pokyn rešpektujú. Keď prebehne iskra, splní zbor a orchester aj najnepatrnejší príkaz. Petra Torkošová (33) je jednou z mála slovenských dirigentiek.
Dirigentov, ktorí sa týmto povolaním živia, porátame u nás na prstoch jednej ruky. Petre zarába finančné poradenstvo. Okrem toho je mamou štyroch malých detí. Spevácky zbor Technik STU je v skutočnosti jej voľnočasovou aktivitou.
Technik síce patrí medzi amatérske telesá, ale medzi najlepšie na Slovensku. Nacvičuje dvakrát do týždňa plus víkendové sústredenia. Odspieva okolo dvadsať koncertov za sezónu a každý rok vystupuje v zahraničí. Na oslavu svojho 60. výročia pripravuje uvedenie Nemeckého requiem od Johannesa Brahmsa. Náročné dielo. V repertoári ho majú väčšinou len profesionálne zbory a ani tie sa doňho nepúšťajú často. 3. júna ho zaspieva stovka spevákov Technika so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu.

ZAMILOVANÁ DO BRAHMSA
Petrina cesta k Brahmsovi bola priam osudová. Rovnako ako ďalšie kľúčové udalosti jej života. Keď bola ešte ako tínedžerka na liečení v Tatrách, začula z kaviarne v Starom Smokovci klavírnu sonátu. Tak ju to oslovilo, že hre na klavíri, ktorú mala dovtedy ako koníček, sa začala venovať profesionálne. Keď klavír už študovala a počula Brahmsovo Nemecké requiem, okamžite ju chytilo.
Celú Vysokú školu múzických umení jej znelo v hlave. Snívala o tom, ako ho raz bude dirigovať. Na škole dostali na výber z niekoľkých povinných diel. Ona si presadila Brahmsa, hoci počas štúdia sa toto dielo nerobí. Povedali jej: Zbytočne sa to budeš učiť, nikdy sa k tomu nedostaneš, nikdy ho nebudeš dirigovať, je to ťažké a málo hrávané. ,,Ale ja som už vtedy vedela, že ho budem dirigovať," hovorí Petra presvedčivo.
Keď končila na konzervatóriu hru na klavír, uvažovala o štúdiu čembala a komornej hudby v Rakúsku alebo klavíra na VŠMU. Jej profesorka Edita Toperczerová jej však povedala, že najviac by sa jej hodilo dirigovanie, lebo je rodinne založená. Odhadla to z toho, že aj Petra pochádza z veľkej rodiny. Profesionálny klavír vyžaduje šesť hodín cvičenia denne, čo je pri deťoch takmer nemožné. A aj preto, lebo je manažérsky typ. Potrebuje mať okolo seba ľudí a riadiť ich. ,,Vtedy som ju poslúchla len preto, že som mala voči nej rešpekt. Prvé roky som to hrozne ľutovala. Dirigovanie ma absolútne nebavilo. Nakoniec však mala pravdu."

KEĎ PRESKOČÍ ISKRA
Prvé tri ročníky štúdia dirigovania Petru nebavili tak, ako ju nebavilo ešte nič na svete. Hoci, mala aj fascinujúce predmety. Teória hudby, orchestrálne a zborové dirigovanie. Počas školy sa jej postupne narodili Patrik a Kristínka. Rozhodla sa štúdium prerušiť. ,,A to mi otvorilo oči. Rok som s hudbou nerobila vôbec nič. Potom som si uvedomila, ako veľmi mi to chýba. Začala som cvičiť dirigovanie, hru z partitúry. Uvedomila som si, že možno moja netrpezlivosť mi spočiatku dirigovanie znechutila. Vždy chcem mať všetko hneď. Výsledky. V prvom ročníku dirigovať čokoľvek. Ale práca dirigenta je nekonečná. Stále na sebe pracuje a niekam sa posúva. Po dvoch rokoch som sa vrátila do školy. Na zápise som bola s týždňovou Klárou."
Potom sa v dirigovaní našla. Keď bola v piatom ročníku, Technik potreboval nového dirigenta. Oslovili Petru. ,,Hodili ma do vody bez záchranného kolesa. Prišli totiž s tým, že o mesiac idú spievať do Luxemburgu. Bolo to veľmi náročné. Bez akejkoľvek profesijnej praxe hneď takýto projekt." A práve v Luxemburgu sa stalo niečo, čo Petru na stodesať percent presvedčilo, že dirigovanie je to pravé. Na námestí malo odspievať Beethovenovu Ódu na radosť niekoľko zborov z celého sveta. Nastúpilo dvesto spevákov. Pred nich sa postavilo šesť dirigentov. Skutočne mala dirigovať skúsená dirigentka z Litvy. Ostatní mali ,,mávať" len naoko, pre efekt.
,,Zboristi však namiesto rešpektovania litovskej dirigentky začali spievať podľa mojej ruky," usmieva sa Petra. ,,Preskočila medzi nami iskra. Nemohla som z tej situácie ujsť a dať ruky dole. Bolo to niečo výnimočné. Keď to na koncerte takto iskrí medzi zborom a publikom, cítia to všetci. Mrazenie, až sa vám postavia všetky chlpy. V umeleckom výkone cítiť niečo viac. Inak je koncert iba pekný."

NOČNÝ KLAVÍR
Pred rokom sa Petre a jej manželovi Tomášovi narodila ďalšia dcérka, Alžbetka. Jej dni teraz vyzerajú šialene. Vstáva medzi piatou a šiestou, stará sa o Alžbetku, vozí deti na krúžky, pomedzi to rieši hypotéky pre klientov. Dvakrát do týždňa vedie skúšku zboru. Kým sú deti v škole a Alžbetka spí, využíva každú minútu na Brahmsa. Nastavuje si budík, aby vstala o jednej - druhej v noci, a kým rodina spí, hrá a rozoberá dielo. K tomu všetkému plánuje od budúceho semestra pokračovať v štúdiu ako doktorandka.
Keď sa opýtam, či vníma deti ako obmedzenie, krúti hlavou. ,,Práve naopak. Toto všetko robím práve vďaka nim. Ukradli mi strašne veľa času. Uvedomila som si, že ak chcem robiť, čo ma baví, musím čas, ktorý mi zostal, využiť efektívne. Deti ma naučili disciplíne. Predtým som cvičila sedem hodín a nenacvičila som nič. Teraz, keď mám pre seba polhodinu, tak spravím všetko, čo si zaumienim. Môžu aj traktory padať. Lebo viem, že potom už nebudem mať ani minútu."
Každú voľnú chvíľu počúva hudbu. Stále jej znie v aute alebo doma. Púšťa si nahrávky diel, na ktorých pracuje, sleduje rozdiely medzi ich interpretáciami, hľadá svoju vlastnú cestu. Aj na materskej stále cvičila. Len tak si brala do ruky diela, ktoré túži dirigovať, zahĺbila sa do nich, aby ich pochopila a našla ten správny spôsob ich interpretácie. Je to dlhý proces. Trvá aj rok, kým začne dirigovať. Dovtedy si dielo hrá na klavíri, skúma ho, číta si o ňom. Získava jasnú predstavu o tom, aké ho chce mať. Diriguje zásadne spamäti. ,,Jeden kňaz sa ma raz opýtal, prečo stále cvičím, keď už neštudujem, a prečo cvičím diela, ktoré nebudem nikdy dirigovať. Odpovedala som, že vnútorne cítim, že budem. Že raz príde príležitosť a ja budem pripravená."

OBYČAJNÁ ŽENA
Technik nacvičuje v obyčajnej prednáškovej miestnosti na Slovenskej technickej univerzite. Speváci postupne prichádzajú, sadajú si do lavíc a otvárajú Brahmsa. Bežné trkotanie prejde po chvíľke do hlasovej rozcvičky. Petra a jej asistent Matúš Uhliarik ju sprevádzajú na klavíri. Potom idú na Brahmsa. Jednoducho začnú. Nemecké requiem má približne sedemdesiat minút. Sú to minúty hlbokého sústredenia spevákov aj Petry. Miestami sa mi zdá až neprimerané nechať také dielo znieť v učebni.
Na koncerte to bude, samozrejme, vyzerať inak. A Petra to bude celé dirigovať. Obvykle to tak nie je. Orchester Slovenského rozhlasu má predsa vlastného dirigenta, Mária Košíka. ,,Zavolala som mu, že som obyčajná žena so štyrmi deťmi, neskúsená, ale hrozne nadšená. A že sa s ním chcem poradiť. Ak mi povie, aby som do toho nešla, lebo to nedopadne dobre, tak to budem rešpektovať." No Mário Košík Petru podporil. Povedal, že sa teší, že niekto má odvahu. Dokonca jej dáva súkromné hodiny.
So samotným orchestrom bude mať Petra iba jednu skúšku. Tri hodiny čistého času. Potom nasleduje verejná generálka. Tam bude orchester prvýkrát so zborom. Potom zhrávka a potom už koncert. Času je hrozne málo. A Petra vie, že jej nevýhodou je aj to, že je žena. Ženy obvykle takéto diela nedirigujú. A hlavne zbormajsterky nie. Tie zodpovedajú za zbor. Naštudujú s ním skladbu a na koncerte potom všetkých diriguje orchestrálny dirigent.
Všeobecne je žien-dirigentiek málo. Hlavne dirigentiek veľkých zborov. Petra musí jasne ukázať, že vie, aké to dielo chce mať. Vybudovať si u muzikantov autoritu. Nebyť namyslená, ale na druhej strane ukázať ráznosť. Miestami až horí nedočkavosťou, keď rozpráva o tom, ako sa pred zbor a orchester postaví a ,,odmáva" Brahmsa konečne naživo presne tak, ako ho už miliónkrát dirigovala vo svojej mysli.