Plus 7 dní 21/08/2013
Na Slovensku máme okolo 23-tisíc mostov, viaceré sú svetové rarity
Od železničnej trate ho vliekol po zemi buldozér. Kolesá boli preč, tie odmontovali už tam, ale aj tak by nepomohli, iba čo by sa hlbšie zabáral do trávy. Pri potoku už čakali upravené brehy a dva žeriavy, tie ho šupli naprieč a bolo. Tak mi to aspoň rozprávali tí, čo pri tom boli, ale z nich už dnes nežije nikto hovorí Pavol Výboh, bývalý starosta Vígľaša o rarite. O železničnom vozni, z ktorého sa stal most.
Vagón ponad potok
,,Komu to zišlo na rozum, neviem, ale naši dedovia a otcovia neboli sprostí, stále hovorím, že sa máme od nich čo učiť. Nielenže sa asi o sedem kilometrov skrátila cesta z Hájnikovej do Pstruše, ale mali hneď aj krytý most, cez aký sa dalo prejsť aj v zime, nech nafúkalo snehu koľkokoľvek. Kedy ten vagón premenili na most? Ťažko povedať, buď v roku 1958, alebo 1962, neviem. Bolo to v čase, keď sa ukončila výstavba Podpolianskych železiarní a šéfovia sa dohovorili s vedením štátnych majetkov," spomína. Vtedy sa to dalo, dnes je to zložitejšie. Štátne majetky zanikli, o vagónový most sa musí starať obec. ,,Vlani sme ho rekonštruovali. Kovovú podlahu kradli, dali sme drevenú a hneď tretina z nej zmizla. Teraz to funguje." ,,O čertoch som počul, ale ja sa ich nebojím!" povie hrdinsky cestár pri Tisovci, kde práve rozširujú cestu. Dáme sa do reči, povieme mu, že je práve v Čertovom údolí a že to údolie preklenuje vo výške dvadsať metrov stopäť metrov dlhý železničný Čertov viadukt, postavený v roku 1896. Naša informovanosť o moste na neho robí hlbší dojem ako celé peklo. ,,Odkiaľ to viete? A načo vám to, preboha, bude?" pýta sa udivene. Načo?
Oscar pre Apollo
,,Mosty, to je vrchol inžinierskeho staviteľstva. Ak chcete poznať úroveň národa, pozrite sa na jeho inžinierske stavby," hovorí Peter Paulík zo Slovenskej technickej univerzity, ktorý na knihe o našich mostoch pracoval päť rokov. Prešiel ich asi tristo a pri tých zvyšných, ako vraví, sa ani nezastavil. ,,Na Slovensku máme okolo 23-tisíc mostov a niektoré sú rarity, ktoré nám môže závidieť celý svet. Bratislavský Most Apollo, bol dokonca nominovaný na cenu Opal Award, čo je pre staviteľov to isté, ako pre hercov Oscar. Ocitol sa vo finále medzi svetovými megastavbami vďaka tomu, že ho stavali na brehu a až potom otáčali nad vodu, a pre svoju komplikovanú geometriu."
Škoda, že stavbárskeho Oscara nerozdávali už medzi dvoma svetovými vojnami. Mohla sa oň uchádzať aj Telgártska slučka na trati z Margecian do Červenej Skaly. Pôvodne mala trať 107 kilometrov, slučkou ju skrátili na necelých deväťdesiattri. V dedine je tunel dlhý 1 239,6 metra. Pri obci doň vlak vojde a vyjde nad dedinou o šestnásť metrov vyššie. Pokračuje v jazde do oblúka ďalej, potom cez viadukt vo výške dvadsaťdva metrov, až kým sa opäť neocitne nad tunelom, ale o tridsaťjeden metrov vyššie, než keď dole doň vstupoval. Urobí akúsi špirálovitú slučku. Telgártsku slučku. A rozlúči sa s ňou na viadukte, ktorý pozná asi každý, kto cez Telgárt prechádzal. Most, aký by už dnes nestaval nikto. Bol by príliš drahý.
Odnikadiaľ nikam
Ďalšou slovenskou raritou je viadukt v Mníšanoch. Stavali ho po Viedenskej arbitráži, keď Maďarsko zabralo časť južného územia Slovenska a to preseklo jestvujúce trate. Narýchlo začali stavať ,,gemerské spojky", ale kým ich dostavali, bolo po vojne a nikto ich už nepotreboval. A tak tu zostal stodvadsať metrov dlhý, bezmála devätnásť metrov vysoký nezmysel. Odnikadiaľ nikam. ,,Videli ste Jelšavu? A Magnezitovce?" odpovedá dievčina protiotázkou, keď sa jej pýtame, prečo sa prechádza po viadukte. ,,Tu niet čo iné robiť!" dodá. ,,Chodievame sem alebo sa prechádzame v tuneloch - v malom, keď túžime po malom dobrodružstve, vo veľkom, ak chceme zažiť veľké," zasmeje sa. Z nezmyslu sa stala atrakcia. Nie jediná. Stačí sa pozrieť do Krásna nad Kysucou, kde len pred troma rokmi dostavali Most lásky a priateľstva. Nahradil pôvodnú lávku pre peších ponad Kysucu, ktorú v roku 2007 zničila povodeň. Rozhodne je lepší než lávka, slúži cyklistom a tiež autám. Na tereniaku so štvorkolesovým náhonom sa k nemu prirútil mladý muž a v prachu sa na ňom stratil. Keď sa prach usadil, zjavila sa láska. Lukáš a Júlia. Alenka a Radko. Lejka a jej Zlatko 19. 3. 2012. Ťažko tvrdiť, že je to náš najkrajší most lásky, skôr bude jediný a na Pont Neuf v Paríži určite nemá. Z toho museli zámky pred troma rokmi prácne odcvakávať, aby nespadol, v Krásne nad Kysucou ich je len pár desiatok. A pritom len pár stoviek metrov od tohto mosta stojí najstarší železobetónový most Slovenska, oveľa romantickejší...
Zahanbiť sa nedali ani v Kolárove. Tam zasa majú ,,Najdlhší zastrešený drevený most s celodrevenou konštrukciou v Európe". To tvrdí nápis, ktorý tiež informuje, že je dlhý 86 metrov a široký 2,25 metra. A dočítate sa ešte niečo pozoruhodné: ,,Ďakujeme, že nám nezničíte kvety." Ako to autor poďakovania myslel, ťažko povedať, ale výčapník v neďalekej krčme pri mlyne vám ochotne povie, že tu kedysi bol aj starý drevený most a keď je v Malom Dunaji nižšia voda, môžete vidieť ohlodané piliere, čo tu po ňom zostali. Čo sa s ním stalo? ,,No to, čo so starým mlynom. Rozpadol sa. Tento mlyn vyrobili v Komárne," dodá hrdo.
Cez Alžbetu po chlieb:
Esztergom 47, Štúrovo 45 kilometrov. Madrid 1 917, Moskva 1 604, Paris 1 172 a Split 498 kilometrov. Budapešť 75 a Bratislava 87 kilometrov. Toto všetko viete, keď si prečítate nápisy pod Alžbetiným mostom v Komárne. O maďarskom Komárome tu niet ani zmienky, museli by to vyjadriť v metroch. Päťstodesať metrov cez Dunaj z jednej krajiny do druhej, z jedného mesta do druhého, ktoré kedysi bolo jedným mestom. ,,Keď nám doma došiel chlieb, zo zásuvky sme vybrali pripravené tlačivo - colné a devízové vyhlásenie - už aj s nalepeným desaťkorunovým kolkom, a buď peši cez Alžbetin most, alebo vlakom cez železničný most sme sa pobrali k susedom kúpiť ten ich, lebo biely maďarský chlieb nám vždy veľmi chutil," hovorí Katarína Čižmáriková, rodáčka z Komárna. ,,Takže mosty boli pre nás vždy dôležité, lebo by sme museli jesť slovenský chlieb, a ten nám chutil menej." Dnes už, našťastie, nepotrebujeme colné a devízové vyhlásenie, ani desaťkorunový kolok, aby sme smeli prejsť cez most, ale ,,duch hraníc" je tu prítomný všade. Stelesňujú ho niekdajšie budovy colnice, kde kedysi zisťovali, či veziete maďarskú salámu, alebo nie, a niektorí cestujúci sa tu ňou aj napchávali, aby ju nemuseli colníkom odovzdať. Dnes sa môžete venovať ceduli, ktorá vás poučí, že: ,,Vďaka tvorcom a správcom tento dunajský most sto rokov slúži cestnej doprave. 9. septembra 1992." Ale aj to, že v roku 2006 prešiel veľkou rekonštrukciou, ktorú spoločne financovali Slováci a Maďari. Ak ste sa dostali až sem a nič zvláštne ste nevideli, vedzte, že ste bez povšimnutia prešli ďalšiu raritu, sklopný most cez mŕtve rameno Dunaja. ,,Je to ľahko pôsobiaca elegantná oceľová konštrukcia," hovorí Peter Paulík. ,,Keď ho stavali, železobetón bol ešte len v plienkach a ak ho použili, čo sa v prípade Alžbetinho mosta nestalo, nešli na väčšie rozpätie medzi piliermi ako dvadsať metrov." Dôkaz, ako veda a technika napredujú. Chcete iný? Už okolo roku 358 tu zrejme stál drevený most s podobnou konštrukciou, ako mal most cez Rýn z čias Julia Caesara. Ďalší tu postavili počas obliehania mesta Turkami v roku 1586 a skladal sa zo 79 člnov. Na Alžbetin most bolo treba čakať až do roku 1892. A prečo sa nám páči? ,,Celá príroda je o statike. Dobrá statika sa človeku vždy páči!" hovorí Peter Paulík.
Zabudnutý svätý Ján Nepomucký
Za unikát, hoci je veľmi podobný Alžbetinmu mostu v Komárne, môžeme pokladať aj Most Márie Valérie v Štúrove. V dobrom stave prežil celú druhú svetovú vojnu, až na jej konci ustupujúci Nemci vyhodili do vzduchu tri jeho stredné časti. Unikát je v tom, že na jeho rekonštrukciu sme si museli počkať vyše päťdesiat rokov! Kým ho v roku 2001 neobnovili ,,za finančnej podpory Európskej únie", ako hlása mramorová tabuľa. Pri Moste Márie Valérie asi nestál svätý Jan Nepomucký tak ako pri železobetónovom Peterskom moste v Liptovskom Hrádku. Projektoval ho ruský emigrant Michal Piasecký a na jeho stavbe pracovali najmä vojnoví zajatci. Na konci vojny chceli Nemci jeho osud spečatiť, ale zachránili ho partizáni. A tak je tu dnes pamätník partizánom a kúsok opodiaľ aj socha Nepomuckého. Jana Nepomuckého dal Václav IV. hodiť do Vltavy za to, že mu nechcel prezradiť obsah kráľovninej spovede, a keď ho cirkev vyhlásila za svätého, stal sa ochrancom pútnikov prechádzajúcich po mostoch, ale aj samotných mostov. ,,Jedna z takýchto sôch dnes stojí v kaplnke pri bratislavskom Kostole Povýšenia svätého kríža. Pochádza z osemnásteho storočia a najskôr stála na takzvanom lietajúcom moste, odkiaľ ju v roku 1825 premiestnili na loďkový Most Karolíny Augusty, kde bola až do roku 1890, keď postavili Most Františka Jozefa. Socha putovala do Sadu Janka Kráľa, kým sa neocitla v kaplnke," rozpráva Peter Paulík. Mimochodom, na svojho patróna a ochrancu mostov si stavitelia znova spomenuli nedávno, pri stavbe lávky pre peších medzi Poľskom a Slovenskom v Červenom Kláštore. Stojí síce na poľskej strane, ale pri mostoch je to jedno. Vždy niečo spájajú.
Najzaujímavejšie mosty na Slovensku
Železničné mosty
Najdlhší most je v Šali s dĺžkou 450 metrov. Najdlhší diaľnično-železničný most je Prístavný most v Bratislave, ktorý má spolu s prípojnými železničnými estakádami dĺžku 2 295 metrov. Najdlhší tehlový most bol bývalý Červený most v Bratislave s dĺžkou 215 metrov. Najväčší železobetónový oblúkový most je Uľanský viadukt, ktorý je zároveň najväčšou stavbou svojho druhu vo východnej Európe.
Cestné a diaľničné mosty
Najdlhší most je estakáda pri Považskej Bystrici s dĺžkou 2 081 metrov. Najväčšie rozpätie, 303 metrov, má Most SNP v Bratislave. Najstarší zachovaný kamenný most je v obci Dravce a pochádza z 13. storočia. Najstarší zachovaný železobetónový most je v Krásne nad Kysucou z roku 1891. Najvyššie položené diaľničné mosty sú v nadmorskej výške 900 metrov nad morom pri obci Štrba. Autor: PETER KUBÍNYI
Link na článok v Plus 7 Dní.
Link na informácie o knihe Mosty na území Slovenska.