Vo verejnosti čoraz viac rezonuje otázka kvality vysokých škôl na Slovensku. V tejto súvislosti často vládni predstavitelia vyhlasujú, že vysoké školy neprešli reformou, avšak jedným dychom pod reformou myslia len spoplatnenie vysokoškolského štúdia. Treba povedať, že vysoké školy prešli od roku 1990 veľkými zmenami, ktoré bez rozpakov môžeme nazvať reformami. Spomeniem len tie základné: samospráva vysokých škôl, trojstupňové štúdium na vysokých školách, viaczdrojové financovanie, prechod majetku na vysoké školy, povinná akreditácia študijných programov atď.
Nenaplnená litera zákona
Čo sa doteraz nepodarilo na Slovensku urobiť, je splnenie litery zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, po-dľa ktorého sa vysoké školy po-dľa charakteru a rozsahu svojej činnosti členia na univerzitné vysoké školy a na neuniverzitné vysoké školy. Univerzitné vysoké školy poskytujú vzdelávanie v študijných programoch všetkých troch stupňov (bakalárskych, magisterských, resp. inžinierskych a doktorandských) s významným podielom študijných programov druhého stupňa a študijných programov tretieho stupňa. Študijné programy uskutočňujú v nadväznosti na svoje činnosti v oblasti vedy, techniky alebo umenia a v súlade s aktuálnym stavom a rozvojom týchto oblastí. Slovo "univerzita", prípadne z neho odvodené tvary slov môžu v svojom názve používať len univerzitné vysoké školy.
Neuniverzitné vysoké školy sa označujú ako odborné vysoké školy, poskytujú vysokoškolské vzdelávanie prevažne v študijných programoch bakalárskeho štúdia. Univerzitná vysoká škola, ktorá dosahuje vynikajúce výsledky v oblasti vedy a techniky, ako aj pri uskutočňovaní študijných programov tretieho stupňa, je výskumná univerzita. To umožňuje náš zákon o vysokých školách.
Na päť miliónov obyvateľov päť univerzít
Aká je však realita? Každá novovzniknutá verejná škola sa od začiatku deklaruje ako univerzita. A tak na Slovensku s 5,5 milió-na obyvateľov máme 17 univerzít, tri vysoké školy, štyri súkromné vysoké školy a tri štátne vysoké školy. Spolu teda 27 vysokých škôl.
Európska asociácia univerzít deklarovala, že optimálny počet univerzít, opakujem univerzít, na päť miliónov obyvateľov je 5 (slovom päť). Problémom je, že doteraz každá vládna koalícia na Slovensku schválila jednu až tri nové univerzity a súkromné vysoké školy, často s duplicitnými študijnými programami, existujúcimi na etablovaných vysokých školách. Je pochopiteľné, že nové univerzity nemali a mnohé doteraz nemajú profesorov a docentov, ktorí zabezpečujú kvalitnú výučbu a sú garanciou kvalitnej vedeckovýskumnej činnosti. Ako môže byť zabezpečená kvalitná výučba na niektorých vysokých školách, keď na nich pôsobia tzv. lietajúci docenti a profesori, ktorí majú plné úväzky na dvoch-troch univerzitách! A kde je vedeckovýskumná činnosť, ktorej by mal každý vysokoškolský učiteľ venovať 50 percent svojho pracovného času.
Konečne začnime
Preto súhlasím s hlasmi volajúcimi po evalvácii vysokých škôl a ich rozdeleniu podľa kvality. Môžeme sa sporiť, čo predstavuje kvalitu vysokej školy, aké kritériá zvoliť, čo porovnávať, ale konečne tento proces začnime. Slovenská rektorská konferencia etablovala komisiu pre evalváciu vysokých škôl a držím jej palce, aby začala rýchlo konať. Komplexná akreditácia činností vysokej školy síce zo zákona patrí Akreditačnej komisii, ale tá ju uskutočňuje v šesťročných intervaloch a ešte s týmto procesom ani nezačala.
Alarmujúci stav
Európska únia predstavila novú stratégiu zvyšovania výkonnosti európskej ekonomiky. Na prvých dvoch miestach opatrení sa hovorí o zvyšovaní verejných výdavkov do vedy a výskumu na tri percentá HDP do roku 2010 a zvyšovaní investícií do vzdelania.
Keď si predstavíme, že na Slovensku sa dáva približne 0,64 percenta HDP, mám veľké obavy, či Slovensko je to schopné splniť. Verejnosť požaduje, a právom, od vysokých škôl kvalitných absolventov. Kvalitných absolventov vedia pripraviť len kvalitní učiteľa. Udržať si kvalitného pedagóga na vysokej škole začína byť vážnym problémom. Na škole obyčajne ostávajú najlepší študenti s cieľom získať vedeckú hodnosť PhD. Vysoké školy im však po získaní tejto hodnosti ponúkajú plat priemerného referenta vo firme, ktorý ich vo väčšine prípadov odradí nastúpiť na asistentské miesto, lebo nie sú schopní postarať sa slušne o mladú rodinu. A tak nie je prekvapujúce, že mladí vedci sa Slovensku obracajú chrbtom. Odhaduje sa, že ročne zo Slovenska odchádza 7,5 tisíca vysokoškolsky vzdelaných ľudí, čo je asi štvrtina celkového počtu absolventov v bežnom roku. Pritom platí pravidlo, že odchádzajú tí najschopnejší a až 40 percent sa podľa ich vyjadrení nechce na Slovensko vrátiť. Je to alarmujúca skutočnosť. Ak sa teda Slovensko nechce stať len dočasnou montážnou krajinou s lacnou pracovnou silou, je potrebné prijať veľmi konkrétne opatrenia na zmenu stavu. V deklaratívnej polohe sa vo vládnom dokumente o stratégii rozvoja konkurencieschopnosti Slovenska do roku 2010 hovorí o podpore vedy, výskumu a inovácií, ale rázne kroky zatiaľ chýbajú.
Budeme sedieť potme?
Často z úst slovenských politikov počuť opakujúcu sa frázu, že štát si môže dovoliť investovať do vzdelania a vedy len toľko, koľko má. Neprináleží mi polemizovať s politikmi, ale nedá mi oponovať, že tu nejde o zadlženie sa smerom k budúcnosti, ale skôr o investovanie pre budúcnosť a racionálnejšie prerozdelenie HDP. V tejto súvislosti by som si dovolil odcitovať nemeckého filozofa Klausa Kocha: "Kto stíši svetlo vedy na úsporný plameň, zajtra už bude sedieť potme." A to hádam na Slovensku nikto nechce.
Vladimír Báleš
Autor je rektor Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.